DIELO MESIACA august 2015

Publikované: 
03/08/2015
DIELO MESIACA august 2015

Juraj Rusňák: „Šepot rastlín“, bronz, 1985, v. 32 cm, P-80
z cyklu Asociácie, 1978-2000
foto: Gabriela Kutajová

Juraj Rusňák_Šepot rastlín_1985

Juraj Rusňák_Šepot rastlín_1985


Nie je veľa sochárov, ktorí by do vývoja modernej sochárskej tvorby na Slovensku zasiahli tak výrazne ako Juraj Rusňák. Presnejšie – patril k tým, ktorí rozhodujúcim spôsobom tvár slovenského sochárstva menili. Rusňák sa narodil 30.1. 1938 v Červenici pri Prešove. V rokoch 1957-1963 študoval na VŠVU v Bratislave u profesorov Fraňa Štefunku a Rudolfa Pribiša. V začiatkoch ho očarilo klasické grécke sochárstvo a talianske quattrocento, čoskoro ho však zaujali možnosti moderného sochárstva. Vedený príkladom Henryho Moora a ďalších moderných klasikov (Hans Arp, Constantin Brancusi) prepracoval sa k avantgardnému výrazu a v polovici 60-tych rokov sa spolu s Košičankou Máriou Bartuszovou stal priekopníkom organickej plastiky na Slovensku.
Zdá sa, že príklon k bioformám prirodzene vyplynul z jeho senzuálnych kresieb, plných oblého tvaroslovia. Rusňák vo svojom špecifickom snažení nevstúpil „na zelenú lúku“. Na východnom Slovensku Vojtech Löffler (1906-1990) už v 30-tych rokoch abstrahoval kompozície štylizáciou,ktorá zdôrazňovala biologickú podstatu figúry.V Rusňákovej tvorbe však skôr než o štylizáciu organických tvarov ideo abstraktné sochárstvo, ktoré organické formy evokuje.Rusňákove formy a tvary nenapodobujú nič konkrétne, prinajmenšnom to nie je jeho primárnym cieľom. Ide mu o napodobenie tvorivých procesov v živej prírode, ktorými sa môže dotknúť tajomných zákonitostí tieto procesy ovládajúce. V bioformách nachádza sochár nekonečnú variabilitu, tak podnetnú pre umelecké skúmanie námetu v cyklickom rámci (cykly Organické formy, Biomorfy, Bioštruktúry, Bioarchitektúry, Asociácie).Je len prirodzené, že polymorfnosť organického života je v tomto type tvorby analogická variabilnosti umeleckého vyjadrovania.
Veľká časť tvorby Márie Bartuszovej (1936-1990) tematizuje krehkosť a prchavosť, takisto sú prítomné aspekty poddajnosti a formovateľnosti. V Rusňákovom diele je naopak dominantnou témou nespútané organické bujnenie, ktorého agresivitu často zdôrazňuje krikľavou farebnosťou. Sochárska hmota sa chová ako tekutý kov, evokuje tekutosť, pružnosť, rozpínavosť. Tvar pred očami diváka doslova expanduje do priestoru, organický život je „prichytený“ v určitej - zdanlivo náhodne vybratej – fáze narastania.Pre autora nie je dôležitá lahodnosť a pôvab foriem, zaujíma ho ich senzuálnosť, zmyselnosť, haptická naliehavosť a predovšetkým evokatívne kvality.
Rusňák je jednak tvorcom kompaktne koncipovaných útvarov, v ktorých rezonuje arpovsko-brancusiovská surrealizujúca koncepcia metafyziky enigmatických foriem, jednak – čerpajúc zo štýlu Henryho Moora založeného na perforáciách a artikulácii pozitívneho a negatívneho priestoru – skúma tiež možnosti expanzie hmoty do priestoru - a vice versa. Ak Moore týmto spôsobom dospieva k evokácii ťažkej a statickej hmoty s rozvážne navrhnutou tektonikou, uzlíkovité a arabeskovité útvary Juraja Rusňáka (pôsobiace dojmom akejsi vzdušnej kaligrafie, trojdimenzionálnej kresby) sú naopak akoby vedené koncentrovaným prúdom spontánnej životnej energie.
Aj keď našasocha svojím názvom („Šepot rastlín“) odkazuje na rastlinnú ríšu, implikuje v sebe i zoomorfné a antropomorfné prvky. Tento zneisťujúci moment je typický pre celú Rusňákovu tvorbu. Niektoré jeho diela sú pravdepodobne sochárskou transpozíciou maliarskych podnetov Picassovej tvorby (surrealizujúce intermezzo z obdobia okolo roku 1930, plné tajomných, prekvapujúcich a znepokojujúcich ženských foriem), zároveň pripomínajú vzpínajúce sa, krčiace sa a hemžiace sa plaché, cestovité útvary z obrazov Yvesa Tanguyho. Východisko v živelných, inštinktívnych a myslenia zbavených formách abstraktného surrealizmu je u Rusňáka zrejmé. Tieto podnety však rozvíjal v súlade s hedonistickým cítením (početné oslavy ženy, lásky, materstva a rodiny). „Šepot rastlín“ náleží ku skupine diel, ktoré majú v jeho tvorbe najbližšie k surrealistickému typu imaginácie (podobne napr. „Milenka vetrov“, 1982). Dolmenovité zoskupenie archaicky pôsobiacich foriem v divákovi oživuje ukryté kolektívne spomienky ľudského rodu na prapočiatok života, ktorého enigma rezonuje v ľudskom podvedomí ako vzdialený šepot.
Jozef Ridilla

Zodpovednú osobu za ochranu osobných údajov tomuto prevádzkovateľovi vykonáva: CUBS PLUS s.r.o., Mudroňová 29, 04001 Košice
Návštevnosť:  
© 1956 - 2024 Všetky práva vyhradené pre Krajská galéria v Prešove
Created by Monsense.sk