Rudolf Krivoš: "Cirkusový kôň", komb. technika, sololit, 1963,O-702
foto: Gabriela Kutajová
Rudolf Krivoš (1933 Tisovec) patrí k jadru Skupiny Mikuláša Galandu, ktorá sa prihlásila o slovo v roku 1957 ako modernistická reakcia na socialistický realizmus, ktorý svojím návratom k akademizmu 19. storočia zabrzdil vývin nášho umenia o celé jedno dôležité desaťročie. Galandovci sa hlásili k odkazu tých slovenských umelcov, v ktorých videli šťastné skĺbenie internacionálnej moderny a domácej tradície, najmä k Mikulášovi Galandovi, Ľudovítovi Fullovi, Milošovi Bazovskému a Cypriánovi Majerníkovi. Proces kryštalizácie slovenského moderného výtvarného umenia nebol pred druhou svetovou vojnou zavŕšený, preto nečudo, že sa nová generácia odvolávala skôr na predvojnovú tradíciu než na najaktuálnejšie euroamerické výtvarné trendy. Tie však mohutne zasiahli tvorbu galandovcov v priebehu 60-tych rokov, kedy sa ich programový záujem o redukciu a štylizáciu tvaru stretol s atraktívnymi a vzrušujúcimi podnetmi z informelu a štrukturálnej abstrakcie.
Galandovci (okrem Krivoša tiež Andrej Barčík, Milan Laluha, Milan Paštéka, Vladimír Kompánek, Pavol Tóth a i.) síce proklamovali nadväznosť na klasickú slovenskú modernu a jej tradičnú vidiecku motiviku, čoraz častejšie však podnikali "výpravy" mimo rurálne prostredie. Najmä Krivoš a Paštéka dlhodobo inklinovali k univerzálnej výtvarnej reči bez časopriestorových analógií.
„Cirkusový kôň“ patrí k najvýznamným dielam Krivošovho prelomového obdobia začiatku 60-tych rokov. Kompozícia má tektonickú výstavbu - výrazne horizontálne pozdĺžnemu formátu dominuje figúra koňa, zaťažená štyrmi jazdcami, čím je kompozičný princíp podpory a bremena dovedený do krajných výrazových polôh.Krivoš dosahuje emocionálne strhujúci výraz kontrastom medzi maximálne neutralizovaným plošným pozadím a extrémne „konkrétnym“ trojdimenzionálnym figurálnym prvkom, čím jasne vymedzuje objekt svojho záujmu, ktorým je človek prichytený vo svojej autentickej „ľudskej“ existencii, odhalený a vystavený „na obdiv“ na spôsob Ecce homo.
Štyri ľudské postavy na konskom chrbte poníma autor ako jedinú figúru - celé figurálne zoskupenie zjednocuje jedinou obrysovou líniou a vypĺňa homogénnou textúrou zloženou z piesku a kamennej drte.Štrukturálna maľba pri tvorbe novej koncepcie obrazového priestoru vychádzala zo syntetického kubizmu – ilúziapovrchu je nahradená fyzickou prítomnosťou povrchu samotného. V jej intenciách Krivoš užíva brutalistické efekty, menovite drsnú štruktúru a stekajúcu farbu či lak, ktorésú dôkazom toho, aký význam má pre autora autentickosť výrazu, neraz náhodne dosahovaného.
Galandovci hľadali lakonický a pevný tvar ako metaforu ľudského bytia, „pratvar“. Azda nikto z nich sa však neponoril do hĺbok pravekých jaskýň tak ako Krivoš. Archaická rudimentárnosť Krivošových foriem je pietnou spomienkou na prvotné heroické úsilie človeka o výtvarné vyjadrenie. Figurálne prvky evokujú monolity, nahrubo otesané kamenné bloky, ich atrofické hlavy zase praveké sošky so "zakrpatenými" či chýbajúcimi telesnými partiami a sú tak analogické „fľaškovitým“ sochám, ktoré v tom čase vytvárali Anton Čutek a Pavol Tóth.
Prepojenie s povojnovým existencializmom je u Krivoša cítiť i v rovine koloritu redukovaného na základné „keramické“ tóny. Vďaka použitiu černe v obrysových partiách obraz pôsobí ako vypálený na plochu. Hnedočervené odtiene (pigment caput mortuum odkazuje na Bazovského) nie sú ohnivé, odkazujú skôr na vytrvalé tlenie než na nespútaný požiar.
Názov síce poukazuje na prostredie cirkusu, dielo však chápeme v širšom zmysle ako polaritu človek – zviera, ako modernú konfrontáciu racionality a pudovosti.
Jozef Ridilla
