Imro Weiner-Kráľ: „Odchod“, olej, plátno, 1967, O-488
foto: Gabriela Kutajová
Imro Weiner Kral_ Odchod_1967
Pôvodom židovského maliara Imra Weinera-Kráľa (1901 Považská Bystrica – 1978 Bratislava) zaradila tradicionalistickáslovenská kunsthistória do kontextu slovenského umenia nepochybne preto, že umelec v rovine námetu reflektoval slovenské rurálne prostredie. Zaiste vítala i skutočnosť, že Weiner-Kráľ, ktorý uviedol do slovenského umenia surrealizmus spoločnou výstavou s Františkom Malým v Bratislave v roku 1936, volil na stvárnenie tohto prostredia prostriedky pomerne vzdialené francúzskej surrealistickej ortodoxii.
Weiner-Kráľ v rokoch 1919-1924 študoval maliarstvo v Prahe, Düsseldorfe, Berlíne i Paríži. V roku 1930 bol v Paríži na študijnom pobyte a v rokoch 1939-1950 dokonca vo Francúzsku žil. V kolíske surrealizmu nové výtvarné i myšlienkové podnety absorboval, zachoval si k nim však polemický prístup. Nevedel si totiž predstaviť, aby sofistikovaným umením parížskych intelektuálnych salónov vyjadroval slovenskú skutočnosť, ktorá ešte nestihla vstrebať základy moderného umenia. Jeho kompromisný výtvarný jazyk možno definovať ako svojskú fúziu magického realizmu a poetizmu, ktorá nestavia na drsnej konfrontácii protichodných elementov, ale na krehkej reťazi asociácií a prvkoch Chagallovho umenia (levitácia figúr a predmetov, nejednotnosť mierky, vizualizácia spomienok).Takáto redakcia surrealizmu je v istom zmysle blízka americkému "sociálnemu surrealizmu" 30-tych rokov (najmä Louis Guglielmi, tiež Walter Quirt, James Guy). Kompromis prijatý pri riešení výtvarného problému však neznamená, že by Weiner-Kráľ ochotne pristupoval na kompromisy akéhokoľvek druhu - jeho diela z obdobia socialistického realizmu sú zvyčajne postavené na nejednoznačnej interpretácii.
Motivika úmrtia, rozlúčky so zosnulým či pohrebu nie je u Weinera-Kráľa ojedinelá, v jeho maľbe i grafike ju nachádzame od 30-tych po 70-te roky. V diele "Odchod" zo Krajskej galérie maliar inscenuje prízračnú scénustráže pri zomrelom, tak ako ju poznáme zo starého slovenského zvykoslovia. Izba vidieckeho domu, v ktorej sa zišli štyri ženy nie je takmer ničím zariadená, autor položil dôraz na prudko zbiehavú perspektívu navodzovanú doskami drevenej podlahy. Ide o typické surrealistické "pódium", prázdny priestor určený na inscenáciu vízie.
Mŕtvy na Weinerovom obraze mápodobu hustého hmlistého prízraku, je anonymný a teda prístupný rozmanitým interpretáciám a úvahám o povahe zobrazenia i identite zosnulého. Podľa slovenskej etnografie sa v niektorých regiónoch mŕtvy ukladal na zem a okolostojaci sa potichu modlili. Nádobka slzovitého tvaru je narážkou na rituál umývania, ktoré nemalo hygienický, skôr magický, očistný význam.Holubice sú pripomienkou staroslovanskej viery, podľa ktorej má duša podobu vtáka. Prítomnosť smrti naznačil maliar mačkou ako jedným zo zvierat, ktorých podobu mohla Smrtka prijať.
Surreálna atmosféra na obraze nevyplýva z premietnutia vnútorného modelu umelca, lež z evokácie starého rituálu - obradnosť diania a súbor podivných rekvizítneodkazujú teda na svet fantázie, sú naopak sprítomnením ireálna reálne existujúceho v našom svete.Ľudové zvyky založené na poverách a pôvodne spojené s mágiou pripadajú nezainteresovanému ako súbor iracionálnych činností, surrealistovi potom ako ideálny námet, ktorý stačí prevziať z vonkajšieho sveta bez podstatnejších zásahov.Pre Weinera-Kráľa bolo čaro ľudových zvykov dostatočne magické, aby tieto výjavy dodatočne "surrealizoval".Na slovenskom ľudovom zvykosloví videl ako umelec poučený na surrealizme predovšetkým iracionálne stretnutie elementov zdanlivo spolu nesúvisiacich, stret kresťanskej viery a archaických, pohanských tradícií.Ľudové zvykyumožňujú nahliadať na svet inými očami, prežívať ho nanovo, katarzne. K takému pohľadu na skutočnosť vyzýva i maliar.
Jozef Ridilla
