Juraj Szántó: „Autoportrét“, pálená hlina, 1935, v. 30 cm, P162
foto: Gabriela Kutajová
Juraj-Szanto-Autoportret-terakota-1935
Juraj Szántó(24.7.1908 Humenné - 29.7.1982 Prešov), maďarsko-židovský výtvarník, sa v rokoch 1928-1931 počas štúdií práva v Bratislave venoval i štúdiu keramikya sochárstva v Štajerskom Hradci v Rakúsku u prof. Kozleera. Jana Bodnárová uvádza Szántóove štúdie na Škole umeleckých remesiel v Bratislave v rokoch 1932-1934, podľa najnovších zistení Ivy Mojžišovej ide o roky 1933-1936 (mimochodom roky aktívneho pôsobenia iného šarišského keramického umelca - Jolany Kirczovej z Drienova).
Szántó sa venoval komornej tvorbe (najmä zvieracie plastiky), neskôr monumentálno-dekoratívnej v technike reliéfu. Nepracoval na hrnčiarskom kruhu, jednotlivé tvary nádob modeloval osobitne. Jeho tvorba z 30-tych rokov je v súčasnosti roztratená v súkromných majetkoch, preto zatiaľ nie je možné ju adekvátne zhodnotiť. Predbežne málo známe sú aj jeho životné osudy. I keď jeho meno nefiguruje v súpisoch košických výstav, vzhľadom na bezprostrednú blízkosť Prešova nemožno vylúčiť Szántóove kontakty s Košicami. Jeho meno sa v súvislosti s Košickou modernou spomína v maďarskej podobe Szántó György. V roku 1934 pripravilo Východoslovenské muzeum výstavu „Moderná keramika československá“, kde sa dá predpokladať účasť i nášho keramikára.
Szántóov terakotový autoportrét patrí do okruhu diel v umeleckom štýle art-deco mimoriadne obľúbených. Masky či tváre, často závesné, prevedené v terakote, glazovanom porceláne, plechu, kove, mramore a ďalších materiáloch odkazovali svojou estetikou na benátske karnevalové masky, egyptské, mykénske či etruské posmrtné masky, akkadské kráľovské masky, antické masky Gorgón, rímske jazdecké, prehliadkové a turnajové masky (napr. typologicky príbuzná bronzová maska z Metropolitného múzea z 2. storočia n. l.), orientálne zobrazenia Budhu či hinduistických božstiev, takisto i novoveké posmrtné sadrové odliatky. Najčastejšou inšpiráciou však boli dobové módne fotografie a módne i filmové úžitkové umenie typografické (ilustrácie, plagáty, kalendáre), čo z týchto nenáročných, často banálnych dielok s podmanivou dobovou atmosférou robí predchodcov niektorých povojnových umeleckých smerov (pop-art, fashion-art, kitsch-art). Pri art-deco maskách možno uvažovať i o vplyve sochárskeho diela Constantina Brancusiho.
Szántóov terakotový autoportrét má však náročnejšie ambície. Nechce byť dekoratívnou ozdobou ale voľným umeleckým dielom. Chladná elegancia a mierne achnatonovská extravagancia tejto sugestívnej, pritom veľmi úsporne štylizovanej tváre prezrádza úsilie o navodenie výrazu hlbokej koncentrácie, stavu meditácie či možno nirvány (i v prenesenom zmysle). Individuálne črty sú rafinovane uvedené do súladu s podobou pomyselnej nadosobnej entity. Celok vyžaruje akési morbídne, blažené uspokojenie z umŕtvenia. Prominentnými črtami sú kosmo modelované očné štrbiny s tenkým pruhom tieňa a tvrdo zalomené škrupiny viečok, na ktorých uľpieva svetlo. Oči nie sú – zdá sa –zachytené v okamihu zatvárania alebo otvárania, sú skôr prižmúrené a sústredene pozorujúce. Pohľad je petrifikovaný v čase, čím dielo evokuje funkčné zretele renesančno-barokových mortuárií zabezpečujúcich večnú prítomnosť zosnulého na službách Božích. V tejto estetickej koncepcii nie je ani stopa po českom civilizme, ktorý ovplyvnil nemalú časť produkcie podobných diel v Československu. Napokon i Otto Gutfreund vo svojej „Hlave dievčaťa s vlasmi dozadu“ z roku 1925 siaha skôr po zmienených antických inšpiráciách.
Jozef Ridilla
