Názov výstavy: Eduard Klena / Tyrell
Miesto:Krajská galéria v Prešove, Malá výstavná sieň – Hlavná 53
Trvanie:21.6. - 2.9. 2018
Vernisáž: 21.6. 2018 o 16.00 hod.
Kurátor:Jozef Ridilla
pozvanka_edo_klena-tyrell
Ak by sme zoradili Eduardove kresby do pomyselného albumu a listovali v ňom, mali by sme podobný pocit ako niekto, kto sa prehŕňa v herbároch alebo starých módnych listoch, teda v obrazoch, v ktorých dochádza k nespočetným variáciám nejakej matrice, určitej informácie na úrovni DNA, od ktorej sa odvíjajú všetky ďalšie podoby. V Eduardovom prípade ide o architektonický prototyp mestského bývania, ktorý násobením a expanziou do priestoru vytvára zdanlivo bezhraničnú urbanistickú štruktúru. Autor ju už skôr definoval ako „bunkový urbanizmus“. Narážka na bunku sugeruje v danej súvislosti zvláštnu spojitosť organického a anorganického, evokuje čosi neprirodzené,abnormálne. Divák asociuje kyborga, tj, kybernetický organizmus. Autor skutočne siaha po vedeckej fantastike a popkultúrnych odkazoch, o čom svedčí názov aktuálnej výstavy. Tyrell odkazuje na nadnárodnú medziplanetárnu korporáciu zo sci-fi filmu Blade Runner (1982), ktoráchladne a veľkoplošne pokrýva potreby modernej spoločnosti takzvanou generáciou otrokov- replikantov, určených na prácu, o ktorú už nikto nemá záujem. Od ich stvorenia sú impodsunuté falošné spomienky, ich osobnosti a umiestnenie sú vopred vygenerované. Jevytvorená ideálna bytosť, ktorá nepociťuje potrebu reflexie svojej existencie. Venuje sa svojmu určeniu, až do svojej spotreby, kedy je následne nahradená novýmproduktom. Eduard Klena teda spája zobrazenia urbanistických štruktúr s temnou víziou budúcnosti. Veľkomestský urbanizmus prezentuje v podobe pôdorysu alebo vysokého nadhľadu, čo je krajne neosobné, divák prestáva vnímať organizmus mesta ako priestor vhodný pre život a vnucuje sa mu utkvelá predstava obludného mechanického mesta požierajúceho človeka, tak ako ho poznáme z filmu Metropolis (1927).
Symbol rozpínavej civilizácie sa v diele autora spája s degradáciou človeka, jeho individuality a súkromia, dokonca vyjadruje pochybnosti o človeku budúcnosti ako slobodnej bytosti či ľudskej bytosti vôbec. Technologický pokrok vníma teda ako pre ľudstvo potenciálne sebazničujúci proces.Evokácia skazy by však bola príliš krutá, skutočné umenie založené na morálnych princípoch dokáže sugerovať pozitívne východiská. Autor vpúšťa do mora urbanizovanej plochy červené a modré linky, ktoré evokujú tepny a žily, ktorými prúdi životodarná tekutina, dokonca siaha po romantickom prvku –nebeskom zámku – ktorý má nejeden Slovák zafixovaný v súvislosti s ilustáciami rozprávok Albína Brunovského, mladšia generácia si skôr spomenie na niektoré diela japonského anime (film Laputa z roku 1986 od Hajao Mijazakiho). V jednom z diel Klena medzi kresbu a sklo vkladá nariasené rúško, ktoré evokuje veraikon – rúško sv. Veroniky, v danom kontexte milosrdne stierajúce pot a slzy civilizácie.
Samotný koncept imaginárneho supermestaje v čisto kunsthistorickom ponímaní blízky žánru capriccio, teda architektonickým fantáziám viazaným predovšetkým na neapolskú a benátsku maľbu 17. a 18. storočia. Možno povedať, že Eduard Klena tento žáner preniesol do 21. storočia a úspešne ho rozvíja, keďže ho napĺňa celkom novým významom i prevedením (technické pero, tuš, akryl).
Je sympatické, že autor sa otvorene hlási k viacerým umelcom ako inšpiračným zdrojom v čase, kedy sa mnohí výtvarníci neúspešne tvária ako zvrchovaní inovátori.Medzi jeho inšpirácie patrí kresba Julie Mehretu, Elizabeth Peyton, Lee Ungno, Daisuke Tajima a Ryoko Aoki.Na tomto mieste spomeňme i americkú umelkyňu Alice Aycock, jednu z priekopníkov landartu, ktorej výtvarne príbuzné kresby však majú bližšie k neosurrealizmu a estetizujúcim koncepciám.
Hoci výtvarný svet Eduarda Klenu je zamýšľaný ako memento, paradoxne diváka neobmedzuje, lebo je veľmi evokatívny a teda obohacujúci. Svet, ktorý ponúka, môže pripomenúť film Dark City z roku 1998, v ktorom sa režisérovi Alexovi Proyasovi podarilo skĺbiť umenie, mainstream a brak do kompaktného, fascinujúceho a hypnotického celku. Chandlerovská detektívka. Nemecký expresionizmus. Konštruktivistická avantgarda. Absurdné divadlo. Melancholicko-existenciálne obrazy Edwarda Hoppera. Tiene v raji od Remarqua...