Anjeli, nebeské duchovné bytosti alebo poslovia Boží. Tak ich najčastejšie poníma súčasný kresťanský svet. O ich existencii hovoria viaceré staroveké civilizácie, objavujú sa v Starom i Novom zákone, sú súčasťou mytológií a viacerých náboženstiev od východu až na západ. Po stáročia boli predmetom filozofických i religióznych úvah a debát, ktoré podnietili i vznik novej teologickej disciplíny – angelológie. „Čo teda podľa nej o anjeloch vieme? Podľa angelológie je každý anjel jedinečnou a samostatnou bytosťou a svojou dokonalosťou prevyšuje všetky viditeľné stvorenia. Je nesmrteľný (keďže nemá telo, nepodlieha zániku). Angelológia ďalej tvrdí, že moc anjela je veľká, ale nie je všemohúci – je viazaný Božou prozreteľnosťou. V 5. storočí Pseudodionýz Areopagita napísal prvú monografiu zameranú na anjelov a v nej tvrdí, že anjeli sa členia na deväť anjelských zborov a tvoria tri skupiny: 1) cherubíni, serafíni a tróni, 2) panstvá, mocnosti a sily, 3) kniežatá, archanjeli a anjeli. Toto členenie je najrozšírenejšie, ale nie je jediné. Napríklad podľa Tomáša Akvinského je každý anjel samostatným druhom a podľa Alberta Veľkého tvoria anjeli len jeden druh...“ (T. Hupka, 2008) Rozdielny pohľad je i na zobrazenie anjelov. Najrozšírenejšie stvárnenie zachytáva anjela ako dospelého muža oblečeného v rúchu a páliu, no postupne mu boli pridávané i ďalšie znaky a symboly (svätožiara, krídla, brnenie, rozmanité predmety), pod vplyvom religiozity sa menil výraz v jeho tvári, dokonca i jeho fyzická podoba. Tak napr. barokové umenie preslávilo zobrazenie anjela ako malého dieťaťa s krídlami, ktoré dodnes prevláda v sakrálnom i v svetskom umení (hoci nákresy a prvé stvárnenia tejto podoby vznikli už v 12. storočí).
V roku 1993 získala Šarišská galéria v Prešove darom do svojich zbierok subtílnu drevorezbu hlavičky anjela, ktorej datovanie bolo vymedzené rokmi 1720 – 1730. Dielo, na základe poskytnutých informácií súkromným zberateľom, pochádza z Prešova a evidentne bolo vzhľadom k svojmu výtvarnému a sochárskemu prevedeniu súčasťou výzdoby sakrálneho interiéru (oltárov, súsoší, iného mobiliára). Drevorezba bola spočiatku považovaná za dielo neznámeho renesančného rezbára, no na základe ďalšieho umelecko-historického výskumu sa autorstvo drevorezby začalo pripisovať (i keď s otáznikom) Františkovi Streciusovi, autorovi sochárskej výzdoby pôvodného dreveného oltára sv. Rodiny v kostole sv. Jozefa v Prešove (oltár bol zničený požiarom v roku 1870). V tom istom období sa upravil aj názov diela z Putti na Hlava anjela – Serafín.
Tak ako každé dielo, ktoré nesie v sebe znaky histórie, aj táto 19 cm vysoká polychrómovaná drevorezba vykazovala znaky poškodenia spôsobeného rokmi, ako i manipuláciou. Aby ju bolo možné zaradiť do výstavnej kolekcie, zverili sme ju do rúk odborného pracovníka galérie – konzervátora.
Vizuálna prehliadka stavu zbierkového predmetu ukázala, že drevená plastika, hlavne tvárová časť (inkarnát), je veľmi znečistená špinou a viacerými nátermi starých lakov. Na ľavej strane čela s presahom do vlasov boli vypadané fragmenty farebnej vrstvy a uvoľnená polychrómia. Drevená hmota krídel, umiestnených lúčovite pod hlavou anjela, bola degradovaná červotočom a množstvom bronzových premalieb. Po injektáži uvoľnenej polychrómie na čelovej časti tváre, odstránení starých lakov a bronzových premalieb, bolo dielo petrifikované v solakrylovom roztoku. Opadané fragmenty pôvodnej polychrómie sa pretmelili kriedovým tmelom a pomocou retuší sa následne farebne eliminovali rušivé miesta. Záverečná úprava diela bola prevedená voskovo-damarovým lakom, ktorý sa po vyschnutí preleštil do zamatového lesku.
Napriek tomu, že ide o pomerne malé dielo, jeho umelecká a samozrejme i historická hodnota je nevyčísliteľná. Pri potvrdení domnienky, hypotézy, týkajúcej sa autorstva diela, môžeme hovoriť o jedinečnom doklade už zaniknutého celku, a preto aj výnimočnom diele, ktoré právom patrí do kolekcie sakrálneho umenia 15. – 19. storočia v zbierkovom fonde Šarišskej galérie v Prešove.
Text: A. Liščinský