Oľga Bartošíková: Okno I., Okno II.
1987, olej, plátno, 95 x 81 cm, O 868, O 869, v pravo dole: O. Bartošíková 87
Foto: Stanislav Veselovský
Zbierkový fond KG v Prešove
Akademická maliarka Oľga Bartošíková je súčasťou slovenskej umeleckej scény už viac ako sedemdesiat rokov. Patrí k najstaršej generácii žijúcich slovenských umelkýň, ktoré sa významnou mierou zapísali do dejín slovenského výtvarného umenia. Pozoruhodný vek a rozsiahla tvorba autorky integrujúca kresbu, maľbu a intermediálnu tvorbu obohacuje výtvarnú scénu druhej polovice 20. a zač. 21. storočia.
Oľga Bartošíková sa narodila 18. augusta 1922 v meste Holíč. V rokoch 1945 – 1950 študovala maľbu na Akadémii výtvarných umení v Prahe pod vedením prof. Jána Želibského. Podľa jej slov sa Praha pre ňu stala jedným z inšpiračných zdrojov. Povojnová Praha predstavovala pre umelcov miesto plné nadšenia, lásky k umeniu a nekonečného absorbovania vysoko hodnotných umeleckých zážitkov, miestom pre ľudí hľadajúcich krásu prostredníctvom umenia. V roku 1957 sa Oľga Bartošíková presťahovala do Bratislavy. Stala sa členkou Zväzu slovenských výtvarných umelcov a v roku 1958 členkou Skupiny 4 spolu s Vierou Kraicovou, Tamarou Klimovou a Jarmilou Čihánkovou. „Ich historické rozhodnutie znamenalo, že po prvý raz v dejinách slovenského moderného umenia sa umelkyne pokúsili samostatne prezentovať v rýdzo ženskom zoskupení... Impulzom k utvoreniu skupiny bola spoločná životná skúsenosť vysokoškolského štúdia v Prahe v rokoch 1945 – 1950. (Belohradská, 2018)“ Skupina fungovala do roku 1967. V rokoch 1995 – 2002 bola predsedníčkou Slovenskej výtvarnej únie, ktorá zastrešuje združenia profesionálnych výtvarných umelcov a teoretikov. Oľga Bartošíková sa zúčastnila desiatok spoločných výstav na Slovensku i v zahraničí, no na konte má i dvadsať individuálnych prezentácií. Jej záber v umeleckej tvorbe je široký, ale prevažne sa venuje voľne výtvarnej tvorbe. V 60 – 80-tych rokoch realizovala aj diela v architektúre na Slovensku i v Čechách. Diela Oľgy Bartošíkovej sú súčasťou zbierok viacerých slovenských galérií, ale i súkromných zberateľov.
V zbierkovom fonde Krajskej galérie v Prešove sa od Oľgy Bartošíkovej nachádzajú dve diela z 80-tych rokov – Okno I. a Okno II. Diela spadajú do obdobia, kedy: „Vzniká celá séria meditatívne vyznievajúcich obrazov, inšpirovaných konkrétnym domom a ľuďmi, ktorých stopy sa strácajú v minulosti. (Zajíček, 2018, s. 115)“ Toto obdobie je vyústením udalostí spojených s výstavbou a s uhoľnými baňami na Záhorí. Po vyvlastnení, zbúraní jej rodného domu a smrti matky „je ostatných vyše tridsať rokov tvorby Oľgy Bartošíkovej podmienených jej neustálymi dochovanými a vizuálnymi návratmi domov. (Zajíček, 2018, s. 115)“ Obrazy z cyklu „Okná“ - Okno I., Okno II. zachytávajú intímny priestor rodného domu autorky. Námetu samotného okna rodinného domu predchádzalo zobrazenie pohľadu z okna na „až sochársky plastickú skalnatú krajinu s modrou oblohou v pozadí v tmavších tlmených farbách. (Zajíček, 2018, s. 124)“ V ďalších obrazoch sa už venovala variácii námetu okna v jej rodičovskom dome. Autorka si kompozične zvolila spodnú časť okna s parapetnou doskou. V diele Okno I. je diagonálne umiestnená parapetná doska a na nej je umiestnený nôž a sklený pohár. Náš pohľad z okna smeruje von do záhrady, ktorá abstrahuje od všetkého konkrétneho. Ostal už len pocit, pocit z rodného domova, jeho zániku a pominuteľnosti. Dielo Okno II. je ladené v podobnej monochrómnej farebnosti. Autorka tu zvolila sivo-okrový odtieň, ktorý aplikuje aj na ovocie umiestnené na transparentnej sklenenej tácke na vysokej nohe. Kontrast tvarov je v druhom obraze ešte viac znásobený počtom priesvitných sklenených fliaš, pohára a petrolejovej lampy. Na rozdiel od prvej olejomaľby pohľad z okna smeruje do tmy, do priestoru, ktorý vyvoláva pocit samoty a beznádeje z návratu domov. Obidva obrazy sú nasiaknuté atmosférou prežitých udalostí autorky. Podľa slov Š. Zajíčka (2018, s. 127): „...tieto dva obrazy vyžarujú príznačnú atmosféru domu opusteného už aj z vnútra, čoho dôkazom sú pavučiny na stenách, čierna prázdnota za oknom a sklené predmety, ktoré pôsobia, akoby boli z tenkého ľadu.“
Mgr. Alžbeta Malíková
