Pavol Šarišský: Očakávanie, 1980
topoľové drevo, rezba, nesignované, výska 66 cm, P 142
Foto: Robo Kočan
Zbierkový fond KG v Prešove
„Práca s drevom a hlinou ma uspokojuje. Oddýchnem si pri nej. Prináša mi osobné uspokojenie a pocit radosti z vykonanej práce. Najmä vtedy, keď vidím, že sa moje sochy ľuďom páčia a nenechávajú ich ľahostajnými. (Šarišský, 1993)“ Slová Pavla Šarišského znejú priamo a trochu úsečne, no verne vystihujú jeho osobnosť, charakter a povahu. Hĺbavý a pokojný, pokorný k životu a práci. Presvedčiť ho k rozhovoru o jeho sochárskej tvorbe bolo zložité, radšej nechával za seba prehovoriť diela, do ktorých vkladal svoje sny, myšlienky i hlbokú vieru.
Pavol Šarišský sa narodil 27. marca 1943 v Janove pri Prešove, kde prežil celý život. Zomrel 12. mája 2004 v talianskom meste Mandria v Piemonte uprostred práce na medzinárodnom rezbárskom sympóziu. V roku 1966 absolvoval Poľnohospodársku majstrovskú školu vo Fričovicach a až do odchodu do invalidného dôchodku vykonával povolanie mechanizátora, remeselníka, zásobovača vo viacerých podnikoch, ale i profesionálneho vodiča a konzervátora v Krajskej galérii v Prešove (1979 – 1983). Ako sa zmienil, „k práci s drevom inklinoval už v detstve“, no až na prahu tridsiatky sa rozhodol venovať rezbárstvu a práci s hlinou intenzívnejšie. Impulzom k tomuto rozhodnutiu bola výstava Súčasnej ľudovej plastiky v Bratislave v roku 1971, kde sa prejavila “jeho rozpačitosť nad „nedokonalým“ spôsobom stavby plastiky kravy z niekoľkých častí pospájaných klincami. No ako spomína, stačilo jedno podpichnutie manželky a po návrate domov nedal na svoje práce z jedného kusa dreva, dlho čakať. (Tokár, 1978)“
Pozitívna odozva na sochársku tvorbu Pavla Šarišského prišla takmer okamžite a to nielen od laickej, ale i odbornej verejnosti. Rokmi získané skúsenosti i zručnosti pri práci s prírodným materiálom posunuli jeho komorné plastiky, reliéfy, monumentálne diela i hračky do kvalitatívne vyššej výtvarnej a sochárskej úrovne, čím sa stali zaujímavými a cennými akvizíciami nielen pre súkromných zberateľov, ale i mnohé slovenské múzeá a galérie.
Jeho plastika s názvom „Očakávanie“ z roku 1980, je zastúpená v zbierkovom fonde Krajskej galérie dodnes bohužiaľ ako solitér. Galéria ju získala formou daru o 18 rokov neskôr, pri príležitosti uskutočnenia jubilejnej výstavy Pavla Šarišského v svojich priestoroch. Dielo tematicky zapadá do skupiny autorom často pertraktovaných motívov žien, matiek a budúcich matiek, ktorými vyjadruje svoj hlboko zakorenený obdiv a úctu k žene, jej poslaniu a k ľudskému životu. “Téma samodruhej ženy sa objavuje od roku 1980 v rôznej forme, od úľa v životnej veľkosti, cez komornú plastiku, až po reliéf. Niektoré sú cenné viac, iné menej, otázka hodnotenia ostáva otvorená. (Rešovská, 2005)“Z monolitu drevenej matérie vystupuje neidealizovaná postava mladej ženy odetej v sviatočnom ľudovom odeve. Jej statický výraz umocňuje korpulentnosť samotnej figúry, pozícia rúk, výrazné plisé dlhej splývavej sukne, ktoré súčasne opticky predlžuje vertikálnu os plastiky, dlhé husté pramene vlasov kopírujúce siluetu oblých pliec a líniu chrbta, ale i masívnosť prírodného materiálu s charakteristickou štruktúrou, povrchom a farebnosťou. Dôraz nie je kladený na detaily, tie sú iba akýmsi symbolickým doplnkom v podobe malej hranatej tašky, pravidelných volánoch blúzky či symetricky uviazanej mašle, ale na zvýraznenie typických a prirodzene prítomných znakov ženského tela v najkrajšom období jej života. V strohom, no pritom emotívne bohatom výjave, akoby sa prepájali dva svety, svetský s duchovným, skutočný s nadprirodzeným, názorný so symbolickým. Svety plne charakterizujúce osobnosť a samozrejme aj rozsiahlu sochársku tvorbu Pavla Šarišského.
„Skôr než začnem vyrezávať, musím pocítiť naliehavú potrebu sa k dákej téme vyjadriť, musím ju poobracať v myšlienkach zo všetkých strán. Motívy objavujem v spomienkach z detstva, v rozmanitých dobrodružstvách , ktoré som prežil. Zaujímajú ma aj rozprávkové témy, povesti o Jánošíkovi a hôrnych chlapcoch, no neraz ma upúta i výjav z každodenného života. (Tokár, 1993)“
V posledných z rozhovorov, ktoré poskytol pri príležitosti konania medzinárodného sochárskeho sympózia a otvorenia Galérie Pavla Šarišského v Janove uviedol: „Keď prídem na sympózium, neviem čo budem robiť. Prechádzam sa, prídem k drevu a poviem – to je ten pravý kus. Potom už len odhadzujem triesky. To čo je tam skryté sa samo odhaľuje. (A. Šmihulová, 2001)“
Dielom mesiaca si pripomíname nedožité výročie narodenia jedinečného človeka, priateľa a majstra rezbárskeho umenia, ktorému bolo dopriate splniť si svoje sny, prežiť s láskou a úprimnou vierou naplnený život človeka rozprávajúceho sa so stromami a drevom.
Mgr. A. Derfiňáková
