Výstava Midnight Bloom v Krajskej galérii v Prešove predstavuje najnovšiu tvorbu mladej umelkyne Sary Zahorjanovej (1991), absolventky Akadémie výtvarných umení v Prahe (2018). Aj keď v súčasnosti žije a tvorí v Paríži, jej rodinný príbeh ju úzko previazal s Prešovom, kde žijú jej blízki; toto mesto pociťuje ako časť svojho domova. Hoci ešte netvorí dlho, stihla sa už originálne vyhraniť a jej umenie má niekoľko podôb a tvárí, ktoré sa vzájomne dopĺňajú a súvisia. Terezie Nekvindová, kurátorka jej pražskej výstavy, výstižne postrehla, že podstatou Sarinho tvorivého úsilia je hľadanie rovnováhy: „… každodenné vyvažovanie vychýleného sveta: od hľadania rovnováhy v medziľudských vzťahoch cez balansovanie vlastnej duševnej vyrovnanosti, snahy o udržateľný spôsob života na Zemi, usilovanie sa o spravodlivosť až po napríklad banálnu vyváženosť stravy. Rovnováha je vo svojej podstate vždy krehká, rovnako ako naša planéta alebo ľudské vnútro.“
Na jednom z dvoch pomyselných pólov je maľba – veľkorozmerné obrazy udivujúce neobyčajnou maliarskou razanciou, odvahou a energiou, ktoré akoby ani nepatrili žene (a v tomto prípade celkom mladej žene). Na monochrómnych, takmer čiernobielych plátnach medzi sebou zápasia, dotýkajú, zauzľujú, vybuchujú do seba navzájom rozličné tvary, dráhy, fragmenty, plochy a línie odlišných skupenstiev. Slobodná hra tvarov je však akoby v každom okamihu korigovaná, rozumovo a následne rukou, gestom, ich organické pnutie smeruje k vzájomnému vyvažovaniu síl. Na druhom póle sú miniatúrne, tiché, citlivé (a miestami clivé), dôverné denníkové záznamy, ktoré nám umožňujú nahliadnuť do autorkinho vnútra. Pre Krajskú galériu pripravila celkom nový cyklus obrazov – objektov a asambláží. Vytvorila ich žensky rukodielnym spôsobom, vyšívaním, skladaním z kamienkov, korálok, sklíčok, polodrahokamov, usušených kytíc, všetko spomienok na dôležité životné chvíle. Uzatvára ich do sietí, ukrýva pod závoje, či zasypáva hlinou, aby pamäťová stopa spomienky, i keď „pochovaná“, zostala. Majú aj svojho druhu terapeutickú úlohu, prinášajú akt katarzie – očistenia, ako sa vyrovnať s bolestnou spomienkou, so stratou blízkeho človeka či s – neodvratným – koncom lásky…
Noc je plná tajomstiev, viaceré dôležité veci a javy vnímame pod rúškom tmy a nočného ticha úplne inak. Metafora „polnočného kvetu“ v názve výstavy poukazuje na osobité prežívanie skutočnosti, na citovosť, ktorá sa premieta do jej diel. Ale odkazuje tiež na paradox, že kým ona ako tvorkyňa dokáže rozkvitnúť aj potme, v noci (kedy najradšej tvorí), vtedy však kvety vlastne nekvitnú. V pôsobivom obrazovom svete autorky zohrávajú dôležitú úlohu básne, ktoré píše (v angličtine, na výstave sú preklady do slovenčiny) a vizualizuje. Sara Zahorjanová hľadá „na hrane prítomnosti a pominuteľnosti“ povestnú – a vždy relatívnu – rovnováhu protikladov, vzťah medzi osobným, intímnym a nadosobným, univerzálnym prežívaním skutočnosti, medzi intuíciou, spontánnosťou gesta a racionálnym myslením. Medzi okamihom a večnosťou, medzi dňom a polnocou, s polnočným kvetom, ktorý možno a predsa (za)kvitne.
Katarína Bajcurová
MgA. Sara Zahorjanová (1991, Praha) študovala na Škole úžitkového výtvarníctva Josefa Vydru v Bratislave na odbore propagačné výtvarníctvo (2007 – 2011, prof. Marian Meško), pokračovala v štúdiu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave na Katedre maľby (2011 – 2012, prof. Daniel Fischer). Štúdium na AVU v Prahe (2012 – 2018) začala v Intermediálnom ateliéri prof. Milana Knížáka, neskôr absolvovala stáž v ateliéri Grafika I. prof. Jiřího Lindovského, kam potom prestúpila a ukončila štúdium diplomovou prácou u doc. Dalibora Smutného. Bola finalistkou súťaže STRABAG Artaward International 2022 vo Viedni a získala špeciálne ocenenie poroty v súťaži VÚB Maľba 2022. Žije a tvorí v Prahe, Prešove a Paríži, vystavuje doma a v zahraničí.
Samostatné výstavy: 2022 – Mäkká hmota / Soft Substance, Galéria 19, Bratislava; 2023 –Equilibrium, Zahorian & Van Espen, historická budova Čistírny, Praha; Mars is no Fun, Zahorian & Van Espen, Bratislava