Pomyselnú bodku za prvým polrokom svojej činnosti urobil Klub priateľov Krajskej galérie v Prešove v júni, zrealizovaním dvoch spoločenských podujatí.
V rámci cyklu „Kde je umenie“ sme sa rozhodli bližšie predstaviť miesto, ktoré síce mnohí Prešovčania poznajú najmä vďaka neprehliadnuteľnej architektúre, ale do jeho interiéru ešte nevstúpili. Objektom nášho objaviteľského záujmu sa stala Mestská galéria Caraffka, ktorá od svojho založenia v roku 2012 pripravila už desiatky výstav, sprievodných podujatí, víkendových i prázdninových programov pre deti, spoločenských „pouličných“ akcií oživujúcich príjemnou atmosférou časť historického centra mesta…a dostala sa aj takto do povedomia detí a mladšej generácie súčasných výtvarných umelcov regiónu, Slovenska, ale i zahraničia. Chceli sme členom Klubu bližšie predstaviť miesto, v ktorom môžu nájsť podnetné výstavy i kultúrne podujatia de facto pod jednou strechou celoročne, miesto, kde sa snúbi minulosť so súčasnosťou, či už na fotografiách alebo vo vystavených predmetoch a výtvarných dielach. Za privítanie, čas, ale i milú spoločnosť, ktorú sme v priestoroch galérie zažili ďakujeme PhDr. Jannette Langovej, vedúcej kultúrnych zariadení PKO a tiež Mestskej galérie Caraffka, ktorá je dušou tejto mestskej inštitúcie od jej samých začiatkov. Dozvedieť sa viac z histórie nášho mesta, o budove v ktorej sa galéria nachádza, pozrieť si jej zákutia a priestory, je vždy atraktívne a podnetné, nielen pre milovníkov histórie: “Caraffova väznica bola postavená začiatkom 16. storočia na parcele, ktorú mesto kúpilo od maliara Petra Molera. V prednej časti tejto parcely mesto zrekonštruovalo maliarov dom na novú mestskú vináreň. Dnes v tejto budove sídli radnica. Caraffova väznica bola postavená v tom čase, v zadnej časti stredovekej parcely, ako skladisko pre potreby vinárne. Počas svojej vyše päťstoročnej histórie budova plnila rôzne funkcie. Archívne pramene uvádzajú, že v budove bola aj úschovňa mestských mier a váh, neskôr zbrojnica. Z roku 1864 sa zachoval návrh prestavby budovy na mestskú väznicu. Navrhnutých bolo päť ciel na prízemí. V miestnosti prístupnej len zhora, v tzv. bunkri, malo byť obecné väzenie, vedľa cela pre ženy a nasledovali tri ďalšie. Byt pre žalárnika bol navrhnutý na samom konci budovy z jej východnej strany. Podľa architektonicko – historického pamiatkového výskumu z roku 2007, ktorý uskutočnila PhDr. Darina Petranská, sa však niektoré navrhované stavebné úpravy nepotvrdili napr. vytvorenie vstupu do tzv. bunkra. Z dobových fotografií na prelome 19. a 20. storočia budova slúžila aj obchodníkom, ktorých malé obchodíky sú pričlenené k jej múrom na Floriánovej ulici. Začiatkom 20.storočia sa v budove uchovával mestský archívny materiál. V roku 1930 bola postavená nová administratívna budova medzi hlavnou budovou radnice a Caraffovou väznicou. Z roku 1955 je známy projekt úpravy Caraffovej väznice na mestský archív. Po realizácii úpravy bolo poschodie budovy pričlenené k radnici ako mestský archív a registratúra. Roku 2007 bol objekt vyprázdnený. Na základe iniciatívy prešovského primátora JUDr. Pavla Hagyaryho sa uskutočnila rekonštrukcia budovy, od novembra 2010 až do februára 2012, pre potreby jej nového funkčného využitia. Rekonštrukcia sa uskutočnila s finančnou pomocou európskych fondov a štátneho rozpočtu SR.1. marca 2012 sa konala slávnostná kolaudácia spojená s vernisážou výstavy grafík a malieb akademického maliara Petra Kocáka pod názvom Kocákové metamorfózy.“( V. Šmihula, pkoprešov.sk)
Druhým impulzom, ktorý nás viedol k návšteve „Caraffky“ bola aktuálne prebiehajúca interaktívna, zážitkovo-vzdelávacia výstava Umenie (ne)myslieť. Výstavu pripravil tím
lektorov z OZ Lietajúca ryba v spolupráci s partnermi z organizácie Proactive Network (ČR) a okrem toho, že nás hravou formou mala naviesť k tomu, ako sa “nestratiť v zradnom labyrinte informácií, či nepodľahnúť manipulácií, odhaliť nástroje manipulácie, priučiť sa zručnostiam kritického myslenia a pod.“, bolo nevyhnutné sa vystavených interaktívnych exponátov dotýkať! Ako to už pri návštevách výstav tohto typu býva, úsmev, asociácie s minulosťou, podobenstvá s vlastným životom, ale i poučenie sa vystriedali vari u každého. Na záver príjemného stretnutia sme od hostiteľky dostali ešte niekoľko pozvánok, ktoré odštartujú koncom júna bohatý letný festival kultúry mesta. Stačí si len vybrať!
Neodmysliteľnou súčasťou výstav pripravovaných Krajskou galériou v Prešove sú už dlhodobo sprievodné podujatia, ktoré majú návštevníkom a záujemcom o umenie predstaviť prezentovanú tému či motív výstavy z trochu iného uhla, obohatiť ich o nové informácie a fakty. Pre Klub priateľov KG a verejnosť sme v spolupráci s Východoslovenskou galériou v Košiciach pripravili zaujímavú prednášku o umeleckej osobnosti, ktorej jedinečné dielo vytvorené v roku 1933 dotvára kolorit zelene Duchnovičovho námestia v Prešove dodnes. „Olena Mandičová/Prvá „rusínska“ sochárka“, tak znel názov prednášky pozvaného hosťa PhDr. Miroslava Klebana, ktorý sa už niekoľko rokov venuje výskumu autorkinho sochárskeho diela v súvislosti s umením a predstaviteľmi umenia Podkarpatskej Rusi. „Olena Mondičová (1902 – 1975) bola prvou profesionálnou sochárkou rusínskeho pôvodu. V rokoch 1921 – 1925 študovala na Akadémii výtvarných umení v Prahe v ateliéri uznávaného českého sochára a pedagóga Jana Štursa. Z jeho ateliéru vyšli profesionálne školené aj ďalšie významné sochárky – Mary Duras a Hana Wichterlová, ktoré spolu s Mondičovou predstavujú v európskom kontexte moderného umenia silnú trojicu ženských sochárok…. Autorka pôsobila vo viacerých mestách (Praha, Budapešť), v dôsledku spoločensko-politických zmien a silnejúcemu ochoreniu sa nemohla od druhej polovice 20. storočia venovať sochárskej činnosti, a tak pracuje ako predavačka a účtovníčka v Košiciach, kde v zabudnutí v roku 1975 zomiera. Preslávili ju najmä sochárske portréty rusínskych buditeľov, či realizácia monumentálnej sochy T. G. Masaryka v roku 1928, ktorá v odborných kruhoch vyvolala pozitívne reakcie. Sám prezident sedel vtedy mladučkej sochárke modelom. Osud tejto sochy bol však rovnako pohnutý ako život jej autorky. Jej dielo je súčasťou sochárskych realizácii vo verejnom priestore viacerých miest na Slovensku, Ukrajine a Česku.“ (M. Kleban, 2017). Exkurz do života i sochárskej tvorby Oleny Mandičovej priniesol nielen mnoho nových informácií, ale zároveň otvoril aj diskusiu o pomníku Alexandra Duchnoviča v Prešove, jeho histórii i súčasnej podobe, ale aj o osudoch ďalších výtvarníkov a ich dnes už veľakrát neexistujúcich dielach.
Text: Mgr. A. Derfiňáková
Foto: Mgr. A. Derfiňáková, M. Rohaľ