Výstava Pavla Megyesiho Post-Analog Surface predstavuje príspevok v skúmaní súčasnej abstrakcie, v rámci ktorej sa materialita umenia pretína s metafyzickými a technologickými otázkami.
Možným východiskom pre pochopenie Megyesiho výstavy sú umelecké intervencie Christa a Jeana-Claude, ktoré v 60. a 70. rokoch minulého storočia spočívali v zabalení veľkých architektonických monumentov a iných (prírodných) štruktúr do textilu, otvárajúc otázky o perspektíve a vnímaní týchto kompozícií divákmi. Megyesiho umelecký prístup je tejto metóde do istej miery podobný, avšak tam, kde Christo a Jean-Claude kládli dôraz na materiálnu transformáciu štruktúr, Megyesi presúva pozornosť z materiálu na metafyzický potenciál samotného povrchu a plátna. Zabalením objektov do plátna a vytvorením hmatových dojmov premieňa povrch na filozofický prieskum, čím nabáda divákov prehodnotiť jeho samotnú podstatu.
Megyesiho skoršia fascinácia kruhovými formami, pripomínajúca archetypálne motívy mandál Carla Junga či gotické rozety, sa rozvíja do jeho súčasnej tvorby, kde sa estetická prísnosť geometrie spája s jemnými farebnými prechodmi a metafyzickými témami. Typickým prvkom jeho tvorby je séria kruhových formátov, v ktorých zachováva záhyb plátna, čím zdôrazňuje výrazné haptické vlastnosti diel. Jeho metóda spočíva v zabalení predmetov do neadjustovaného plátna, čím sa tvoria záhyby, ktoré sa neskôr pretransformujú do maliarskych plôch, vytvárajúc tak hmatovú, takmer sochársku štruktúru povrchu. Tieto povrchy sa javia ako drapérie zmrazené v čase a pripomínajú dramatické záhyby rúch postáv El Greca, čím Megyesi obratne spája historické odkazy so súčasnou abstrakciou.
Prostredníctvom kombinácie techniky airbrushu, farebných schém a manipulácie s plátnom, Megyesi rozširuje hranice tradičnej maľby do oblasti abstrakcie, optickej ilúzie a metafyzického skúmania. Jeho diela sú dialógom medzi fyzickým a konceptuálnym, posvätným a profánnym, ktorý vyzýva divákov nielen k reflexii toho, čo vidia, ale aj k skúmaniu hlbších významových vrstiev pod povrchom. Jeho plátna s pokrčenými a zloženými štruktúrami naznačujú priestory, ktoré nie sú ani úplne ploché, ani klasicky trojrozmerné. Nachádzajú sa v liminálnej zóne, kde povrch a hĺbka koexistujú v dynamickom napätí a odrážajú neistotu a zložitosť postdigitálneho veku.
Jedným z najvýraznejších aspektov samotnej výstavy je autorov dialóg so sakrálnym umením, ktorý je zjavný z práce s objektmi zo stálej zbierky galérie - s barokovou sochou Vzkrieseného Krista a s renesančnou sochou Mojžiša. V týchto site-specific inštaláciách sa Megyesi stáva performerom a sochy zahaľuje do svojich charakteristických neadjustovaných pláten, ktoré následne strieka farbou, aby nakoniec plátna vrátil naspäť do plošného stavu. Výsledné umelecké diela, evokujúce slávne Turínske plátno, nie sú priamymi reprodukciami alebo len komentármi; sú to hybridné celky, ktoré stierajú hranicu medzi maľbou, sochou a inštaláciou. Súhra farieb, foriem a povrchov v týchto dielach vystihuje „profánnu spiritualitu“, v ktorej je posvätné redefinované a reinterpretované. V rámci príkladu sochy Mojžiša je vizuálna analógia s Turínskym plátnom umocnená biblickým typologickým paralelizmom, ktorý často spája Mojžiša, prvého proroka a zákonodarcu, s Kristom. Toto vrstvenie historických, náboženských a metafyzických tém je príkladom toho, ako Megyesi prostredníctvom svojej abstrakcie prepája minulosť a súčasnosť.
Aj v súčasnom digitálnom svete môže povrch maľby stále ponúkať priestor na kontempláciu a zaangažovanie divákov. Megyesiho diela s jemnými záhybmi a chromatickými prechodmi vyzývajú divákov, aby sa ponorili do hlbších vrstiev toho, čo je na povrchu naznačené, ale nie úplne odhalené. Práve v tomto vzťahu k neviditeľnému alebo naznačenému sa najviac prejavuje duchovný rozmer jeho tvorby. Jeho skúmanie „postanalógu“ nie je odmietnutím tradičných techník, ale ich vývojom a rozšírením do komplexného vizuálneho jazyka, kde tradícia a inovácia koexistujú.
Megyesiho technologický postup prispieva k vytvoreniu sochárskeho dojmu jeho diel, ktoré narúšajú tradičné poňatie perspektívy. Povrch a hĺbka sa v nich neustále premieňajú, čím sa divák dostáva do dynamického napätia medzi tým, čo je viditeľné, a tým, čo sa skrýva pod povrchom. Takýmto spôsobom autor spochybňuje tradičné vnímanie priestoru a ponúka nové chápanie materiálnosti v digitálnom veku. Tým nás, divákov, vyzýva, aby sme o priestore neuvažovali ako o pevnej statickej entite, ale ako o tekutej, dynamickej sile - možno ako odraz neistoty a nejednoznačnosti postdigitálneho sveta. Megyesi prostredníctvom práce s povrchom a priestorom nabáda diváka k premýšľaniu nad hlbšími otázkami bytia v súčasnom technologickom svete, kde materiálnosť a duchovnosť nadobúdajú nové, prepojené významy.
Text: Martina Mrázová
Foto: Marek Rohaľ