Arpád Račko: Daidalos a Ikaros
1974, model, patinovaný bronz, 52 x 23 x 16 cm, nesignované
P 304, A 2022/27
Známy príbeh o Daidalovi a Ikarovi, ktorého hlavnú myšlienku môžeme považovať za nadčasovú inšpiroval už desiatky literárnych, dramatických i výtvarných umelcov naprieč storočiami (A. Canova, H. Daumier, J. Štursa, J. Šíma, J. Anderle, D. Kállay, D. Dušek a i.). V našom regióne, v 70-tych rokoch 20. storočia, sa do okruhu týchto umelcov zaradil aj akad. soch. Arpád Račko, pre ktorého sa téma plná symboliky a empírie stala doslova bytostnou. V rámci Diela mesiaca júl predstavujeme našim divákom bronzový model, ktorý svojho času tvoril predlohu k realizovanému monumentálnemu súsošiu ale aj autentickú výpoveď jeho autora ozrejmujúcu jeho vzťah k sochárskemu dielu.
Arpád Račko (17.07.1930 Szolnok, Maďarsko – + 02.01.2015 Košice) po maturite v Košiciach absolvoval v rokoch 1951-1956 štúdium na Akadémii výtvarných umení v Prahe, v ateliéri prof. Jana Laudu, kde sa stretol aj so Stanislavom Hanzlíkom, Karlom Neprašom, Jiřím Kryštúfkom, Rudom Chorým a Jiřím Babičkom, významnými českými sochármi 20. storočia. V tomto, umelecky bohatom prostredí, sa bližšie zoznamuje aj s dielami Jana Štursu i Josefa Václava Myslbeka, ktorých tvorba ovplyvnila aj jeho ďalšie sochárske smerovanie. Po absolutóriu ostáva ešte rok na AVU v Prahe, ale následne jeho kroky smerujú do Košíc, ktoré sa stali jeho domovom i miestom zrodu mnohých komorných, monumentálnych sochárskych diel, portrétov a plakiet. V rokoch 1960-1967 bol členom tvorivej skupiny Život, členom a vedúcim predstaviteľom viacerých umeleckých združení a spoločností. V roku 1980 mu bol udelený titul Zaslúžilý umelec a v roku 1988 titul Národný umelec. Jednou z jeho prvých a najznámejších prác je svetoznáma socha Maratónca z roku 1959. V roku 2002 dokončil bronzovú plastiku Košický erb, inštalovanú pri príležitosti 500. výročia udelenia erbovej listiny mestu Košice.
Patinovaný bronzový model Daidalos a Ikaros z roku 1974 získala Krajská galéria v Prešove do svojich zbierok v roku 2022, kúpou od rodiny Arpáda Račka. Predchádzala tomu reprezentatívna výstava autora „Arpád Račko 1930-2015: Vzlety, úlety a pády“ pripravená k jeho nedožitým 90. narodeninám. Koncepciu výstavy a výber diel z majetku autora, viacerých múzeí a galérií na východnom Slovensku pripravil kurátor PhDr. Miro Procházka.
V subtílnej plastike (odliatok modelu) o výške 52 cm môžeme na prvý pohľad rozpoznať citlivý a zároveň odvážny príklon sochára ku kompozičnému riešeniu budúceho súsošia založeného na vertikálnej konfigurácií dvoch ústredných figúr. Precízny a konštruktívny prístup Račka k zachyteniu námetu je evidentný i v samotnej práci s pôvodným materiálom, jeho tvarovaním a modeláciou k dosiahnutiu výslednej formy. Figurálna kompozícia predstavuje dve mužské postavy zachytené v momente tragédie. Daidala s roztiahnutými krídlami, vznášajúceho sa nad bezvládnym telom vlastného syna a Ikara, kŕčovito ohnutého od prudkého pádu. Bod stretu hmoty v strede plastiky akoby symbolicky odkazoval na rodinné väzby (otec – syn), spoločnú túžbu i nezmieriteľnú bolesť a definitívny zánik. „Počiatočný náčrt sochy Daidalos a Ikaros sa vyznačuje širším významovým rozpätím dvojice figúr, ktoré evokujú problém dotyku človeka a kozmu, i všestrannejšie obsahové otázky vzletu a pádu pozemšťana.“ (In: Z. Ševčíková: Arpád Račko, Sochy, Košice 2000)
V tom istom roku vznikla aj definitívna verzia figurálnej kompozície s výškou 5,2 m (cín, travertínový podstavec), ktorá bola osadená pred školou na sídlisku Nad jazerom v Košiciach. „Konečná verzia, ktorá je viac dynamizovaná, humanizačnou ideou nadväzuje na Maratónca. Konečný tvar sochy dosiahol vyšší stupeň dramatickosti celku v zdvojenej, lomenej hmote plastiky. K hodnotám tohto ideového monumentu patrí aj ozvláštnenie použitým materiálom v kontexte sochárskeho zámeru, striebristý kov umocňuje celok tlmeným leskom i patinou, ale aj stopami odliatku a cizelérskymi zásahmi.“ (In: Z. Ševčíková: Arpád Račko, Sochy, Košice 2000)
A čo povedal o diele sám autor? „Išlo o kontrast medzi neskúsenou mladosťou a zrelou skúsenosťou, pádom a vzletom… Sám sa tak trochu považujem za Ikara pretože niektorý takýto symbolický let, spojený so zvedavosťou, hľadaním niečoho nového a teda i s riskovaním síce v mojom prípade neskončil tragicky, ale pádom a nepríjemnosťami. Nakoniec, kto v živote hľadal niečo nové, nebál sa riskovať, nepocítil tvrdosť dopadu na zem ? Boli síce aj takí, ktorí mali to šťastie na prvýkrát doletieť ďaleko, ale stále to nemali vyhrané. Tie pády, podobné Ikarovmu, prišli potom, keď ich najmenej čakali“. (In: V. Mezencev, Slovenský rozhľad, 2015)
„Najbližší vzťah mám k môjmu Daidalovi a Ikarovi, súsošiu stojacemu pred školou na sídlisku Nad jazerom v Košiciach. Ich symbolika ma vždy nesmierne vzrušovala. Progresívny odvážny Ikaros – skúsený rozvážny Daidalos. Problém vzletu a pádu – krásna myšlienka. Každému narastú krídla, len pokiaľ má odvahu ich použiť, riskovať, chcieť odhaľovať ďalšie priestory, vyššie za obzorom. No túžba po uznaní je aj za cenu pádu silnejšia. Keď som dostal úlohu vytvoriť plastiku pred školu, trpel som trýzňou ako najvýstižnejšie zvýrazniť základnú myšlienku, ktorú obsahuje škola: Učiť sa, no neuspokojovať sa. Poznanie bolí, myslenie spôsobuje muky, avšak nie je to beznádejná bolesť – aj s tým sa ráta. Premýšľanie, to je zápas. Nebola to náhoda, že vzniklo súsošie Ikara a Daidala.“ (In: Z. Ševčíková: Arpád Račko, Sochy, Košice 2000)
Vyššie spomenutá výstava bola príspevkom k autorovmu nedožitému jubileu. Dielom mesiaca júl 2025 si pripomíname nielen výročie narodenia, ale i úmrtia tohto „popredného východoslovenského sochára, ktorého sochárska tvorba, okrem pamätníkov vo verejnom priestore, sa stala súčasťou zbierok najvýznamnejších slovenských múzeí a galérií, súkromných zbierok v Českej republike, Francúzsku, Rusku, Švajčiarsku, Poľsku, USA, Švédsku, Nemecku, Anglicku a Kanade, vrátane Václava Havla, Alexandra Kwaśniewského, Luciana Pavarottiho alebo Hillary Clintonovej. Jeho súsošie „Hudba a poézia“ zastupuje Slovensko v OSN. Pre Prešov vytvoril sedemmetrový antikorový Gordický uzol pred internátom UPJŠ.“ (PhDr. M. Procházka, 2020)
Text: Mgr. A. Derfiňáková
