Andor Borúth: Čítajúca žena
1939-1940, olej, plátno, 55 x 45 cm, signované vpravo dole: Borúth, O 301, A 1964
Keď sa rozhodol definitívne usadiť, písal sa rok 1911 a on stál na prahu štyridsiatky. Za sebou mal nielen 15 rokov vysokoškolských štúdií v európskych metropolách, ale aj viacero realizovaných výstav a výtvarných prehliadok z ktorých si odniesol aj najvyššie ocenenia alebo pozitívnu recenziu svojej tvorby.
Meniaci sa svet začiatku 20. storočia, modernistické prúdy presadzujúce sa vo výtvarnom umení i v spoločnosti ho nelákali, skôr ho priťahovalo prostredie, ktoré už pravidelne navštevoval takmer jednu dekádu a kde našiel pochopenie ale i inšpiráciu u ľudí, pokoj majestátnej tatranskej prírody a ideálne miesto pre svoju budúcnosť.
Andor Borúth (pôvodne Andrej Steiger) sa narodil 16.6.1873 v Slovenskom Novom Meste. Po ukončení obchodnej akadémie študoval na výtvarných akadémiách v Mníchove (1889 – 1891, prof. Š. Holóssy), Paríži ( 1892–1897 prof. Doucet, R. Fleury, J. Lefévre) a Budapešti (1900-1904, J. Bencúr). Trojročný pobyt v Paríži, kde v prenajatom ateliéri pracoval na svojich dielach, mu priniesol aj prvé umelecké úspechy, ktoré zaznamenal na prvej samostatnej výstave v roku 1895. Študijný pobyt v Madride absolvoval na podnet prof. Júliusa Bencúra. Tam našiel inšpiráciu výtvarnými dielami a technikou maľby Diega Velázqueza, ktoré sa prejavili aj v jeho výtvarnej, najmä však portrétnej tvorbe. Za najplodnejšie obdobie v slovenskej a maďarskej kunsthistórii sa v prípade Borútha považuje obdobie pôsobenia v Budapešti medzi rokmi 1900-1911, kedy sa venoval objednávkam (maľoval najmä žánrové a náboženské figurálne kompozície), komornej tvorbe a výstavnej činnosti. Ani po príchode do Tatranskej Polianky v roku 1911, kde nachádza nový domov a vytvára si pokojné rodinné zázemie, vo svojich výtvarných aktivitách nepoľavuje. Naopak, stáva sa vyhľadávaným portrétistom (portrétoval viaceré tunajšie osobnosti) a spoluorganizátorom jednak spoločenských podujatí, na ktoré pozýval aj zahraničných výtvarných umelcov, ako i regionálnych výstav spišských maliarov a grafikov. Samostatne vystavoval svoje diela iba vo dvojici s E. Köszeghy-Winklerom (1920, 1924) a na sklonku svojho života s M. Kurthom (1955). Životný elán i chuť tvoriť ho nepopúšťali ani vo vysokom veku. Ešte v 80-tke, napriek zhoršujúcemu sa zdraviu a slabnúcemu zraku, intenzívne siahal po ceruzke alebo štetci, aby zaznamenal ďalšie prchavé momenty, tváre náhodných modeliek a modelov vo svojom okolí. Desiatky malieb, ktoré pokrývali steny jeho ateliéru alebo kresieb spočívajúcich v zásuvkách, časom získali nových majiteľov. Okrem súkromných zberateľov veľkú časť jeho výtvarnej tvorby nadobudli do svojich zbierok mnohé pamäťové inštitúcie na Slovensku i v zahraničí.
Krajská galéria v Prešove vo svojich zbierkach uchováva hodnotnú kolekciu 14 malieb a 80 kresieb Andora Borútha. Olejomaľbou s názvom Čítajúca žena, ktorú sme zvolili ako dielo mesiaca si chceme aspoň takouto formou pripomenúť 70. výročie úmrtia umelca a predstaviť širokej verejnosti výtvarné kvality a zručnosti tohto významného regionálneho výtvarníka, výnimočného portrétistu, kresliara a krajinára.
Komorné dielo Čítajúca žena získala galéria kúpou od súkromného majiteľa v 60-tych rokoch minulého storočia. Zachytáva mladú ženu skláňajúcu sa nad otvorenou knihou v nezvyčajnej, ale v dejinách umenia nie výnimočnej pozícii, odzadu. S obdobným zachytením ženských, mužských, ale i detských figúr sa u A. Borútha stretávame veľmi často najmä v jeho prípravných kresbách a skiciach, v ktorých sa usiluje o hlbšie štúdium ľudského tela, pohybu, postoja a výrazov ľudských tvárí. No v prípade maľby, ide skôr o jedinečný akt. Portrét, vďaka takémuto zobrazeniu figúry, ale i neutrálnemu, nešpecifikovanému pozadiu, získava nádych tajomna a zmyselnosti. Akoby autor túžil ukryť pravú identitu i v tomto okamihu prežívajúce emócie neznámej. Vysvetlenie, prečo vznikla táto definitívna verzia obrazu, pripomínajúca uvoľneným až gestickým maliarskym rukopisom viac štúdiu, môžu objasniť slová J. Haakovej, ktorá sa venovala Borúthovej tvorbe podrobnejšie: „V prácach, ktoré maľoval z vlastného, privátneho záujmu sa dokázal oslobodiť zo zviazanosti, danej tvorbou na objednávku. Na rozdiel od objednávkových portrétov sú tieto diela bezprostredným zachytením momentálnej nálady, aj maliarsky sú uvoľnené, farebne i rukopisne sviežejšie.“ Domnienka, že by sa mohlo jednať o blízku osobu z prostredia autora, podporuje aj fakt, že častým objektom jeho maliarskeho záujmu boli členovia jeho vlastnej rodiny, matka, manželka a deti. Porovnaním s ďalšími portrétmi A. Borútha (napr. VSG Košice) môžeme s istotou povedať, že v neznámej čítajúcej žene sa ukýva podobizeň prvej manželky Hermíny (rodená Guhrová, 1877-1953). “Svoju vlastnú ženu, starostlivú, pracovitú a iste aj energickú, Borúth portrétoval s evidentným zaľúbením-zachytil ju v pôvabnom profile v bielej blúzke so širokým volánom, zdôrazňujúcej mladistvý vzhľad. Aj na niekoľkých ďalších dielach prezrádza tento odev spolu s účesom identitu modelu, hoci je zachytená odzadu.“ (J. Haaková, 2009)
Portrétna maľba bola Borúthovou doménou. Venoval sa jej už de facto od svojich štúdií a postupne ju previedol až k sebe vlastnému, osobitému maliarskemu výrazu. „Nachádzame v nej všetky finesy dobrého maliarskeho remesla – striedal polohy od hladkej akademickej maľby v hnedej „ galerijnej“ farebnej škále a rembrandtovského šerosvitového riešenia, cez zemitejší realizmus mníchovského typu, halsovský a najmä z Velázqueza odvodený voľnejší a pastóznejší maliarsky rukopis až po jasné a živšie svetelné i farebné riešenie, približujúce sa impresionizmu a postimpresionistickej maľbe. Jeho prístup k maliarskemu podaniu jednotlivých portrétov sa však nielen vyvíja v priebehu času, ale je ovplyvnený najmä funkciou diela, požiadavkami objednávateľov i jeho vlastnou predstavou o vhodnosti farebného a rukopisného podania na požadovaný účel.“ (J. Haaková, 2009)
Veríme, že výberom poeticky ladeného portrétu ako i pripomenutím životných etáp Andora Borútha, sme vhodným a dôstojným spôsobom predstavili jednu z výrazných osobností našich slovenských výtvarných dejín 20. storočia.
Text: Mgr. A. Derfiňáková
