Kresba Dotyky III. z roku 1991 patrí k menej známej, no významovo podstatnej polohe tvorby Jozefa Hobora – autora, ktorého umelecká identita je spätá predovšetkým so sochárstvom. A predmetná kresba poukazuje na fakt, že sochárske myslenie nemusí byť viazané na kameň či bronz. Aj na relatívne malej ploche autor uvažuje v objemoch, rovnováhe či vzájomnom kontakte foriem. Kresbu preto nemusíme vnímať iba ako prípravu na budúcu plastiku. V prípade Dotykov sa stáva skôr dočasne „odhmotnenou“ sochou – priestorovým vzťahom preneseným do najúspornejšieho média.
Dielo patrí do série Dotyky I. – III., ktorá sa spolu s kresbou Dotyk s minulosťou nachádza v zbierke Krajskej galérie v Prešove. Všetky práce vznikli v roku 1991, teda bezprostredne po zmene politického režimu v novembri 1989. To nám umožňuje vnímať dielo v atmosfére doby, keď sa v Československu rozpadli dovtedajšie spoločenské a kultúrne hierarchie a umelecká scéna sa otvárala pluralite. Už v druhej polovici 80-tych rokov 20. storočia sa v slovenskom umení objavuje nový záujem o expresiu, mýtus, archetyp a individuálnu symboliku. Dobová skúsenosť rozpadu stabilných hodnotových rámcov sa stáva jednou z charakteristických tém nastupujúcej postmodernej situácie. Hobor na túto situáciu nereaguje hlučným gestom ani bezprostrednou politickou výpoveďou. Jeho reakcia je sústredenejšia. Proti zrýchlenému času spoločenskej transformácie akoby staval pomalý čas hmoty, krajiny a pamäti. Namiesto aktuálneho komentára sa obracia k základným ľudským skúsenostiam – k pocitu blízkosti, telesnosti, zemi, trvaniu a pominuteľnosti. Abstrakcia sa uňho nestáva únikom od skutočnosti – naopak, umožňuje redukovať obraz až k elementárnym vzťahom, ktoré predchádzajú konkrétnemu príbehu či ideológii.
Už Achátová stéla z roku 1988, dnes takisto v zbierke Krajskej galérie v Prešove, dokladá Hoborov záujem o formy pripomínajúce relikviu alebo artefakt civilizácie. V kresbách série Dotyky sa táto skúsenosť transformuje: kameň fyzicky mizne, jeho mentálna váha však zostáva. Geometrizované formy sa približujú a vytvárajú napätie medzi blízkosťou a odstupom. Dotyk je zároveň fyzickou situáciou i metaforou. Práve tu možno Hoborovu tvorbu zasadiť aj do širšieho stredoeurópskeho kontextu prelomu 80-tych a 90-tych rokov. Zoskupenie umelcov pod názvom Tvrdohlaví, prinieslo nový záujem o mýtus, predstavivosť a postmodernú prácu s historickými a archetypálnymi formami. V tvorbe Jaroslava Rónu nadobúdali osobitú intenzitu obrazy imaginárnych dejín a civilizácií. V Poľsku sa generačne blízky Mirosław Bałka vo svojej tvorbe postupne presúval od figuratívnej plastiky k redukovaným abstraktným objektom, pričom ústrednými témami zostávali telo, pominuteľnosť a pamäť. Staršia generácia poľskej sochárky Magdaleny Abakanowicz zase ukázala, akú silnú psychologickú a spoločenskú výpoveď môže niesť samotná materialita a elementárna telesná forma. Nejde pritom o dokazovanie priamych vplyvov. Podstatnejšia je skôr paralelná stredoeurópska citlivosť: v prostredí poznačenom desaťročiami ideologicky definovaného verejného priestoru sa časť umelcov obracia k tomu, čo pôsobí hlbšie a trvácnejšie než aktuálne politické systémy – k telu, materiálu, archetypu, stope a pamäti.
Hoborova osobitosť spočíva v tom, že tento návrat nevedie k dramatickej expresii ani k nostalgickej rekonštrukcii minulosti. Jeho tvary pôsobia, akoby mohli patriť kultúre, ktorú nepoznáme, a predsa ich dokážeme intuitívne čítať. Stéla nemusí odkazovať na konkrétnu civilizáciu, znak nemusí mať jednoznačný preklad a dotyk nemusí mať jediný príbeh. Vzniká tak zvláštny druh „imaginárnej archeológie“ – súčasné dielo nadobúda charakter nálezu, ktorý akoby prekračoval dobu vlastného vzniku. Aj preto možno Dotyky III. čítať ako prekvapivo spoločenské dielo. Nie preto, že formuluje politické stanovisko, ale preto, že jeho základným motívom je vzťah. Dotyk môže znamenať vzťah človeka k človeku, súčasnosti k minulosti alebo vzťah autora k materiálu. V čase po roku 1989, keď sa nanovo definovali spoločenské väzby a hodnotové systémy, získava takáto elementárna predstava blízkosti osobitnú naliehavosť.
Z dnešného pohľadu nadobúda súbor kresieb Jozefa Hobora v zbierke Krajskej galérie v Prešove naozaj širší a osobitý význam. Predstavuje nielen menej známu výtvarnú polohu autora, ale tiež jemnejšiu vrstvu dejín v podobe transformácie stredoeurópskeho umenia – a to mimo tých najhlasnejších manifestov. Dielo Dotyky III. tak po viac než troch desaťročiach nestráca svoju aktuálnosť. V kultúre digitálnej komunikácie a dematerializácie každodennej skúsenosti nám pripomínajú dôležité hodnoty fyzickej prítomnosti a blízkosti. Hoborova séria kresieb nám tak neponúka iba jedinú odpoveď. Vidíme priestor, v ktorom sa stretáva hmota a predstavivosť, minulosť s prítomnosťou, individuálna skúsenosť a kolektívna pamäť. Aj preto ju môžeme považovať nielen za svojbytnú subtílnu výpoveď, ale aj za priamy odkaz na jednu z najzákladnejších ľudských potrieb – vytváranie vzťahov vo všetkých aspektoch existencie.
Text: doc. Mgr. art. Richard Kitta, ArtD.
