1965, olej, plátno, 67 x 85 cm, signované vľavo dole J. Škatulár, O 715, A 1982
Text: Mgr. Astrída Derfiňáková
Juraj Škatulár bol typickým mestským človekom, ktorého fascinácia zákutiami, historickými dominantami či uličkami rodného Prešova bola dobre známa a pochopiteľná. „Mesto, Hlavná ulica, sa stali mojim osudom. Tu som sa hrával, tu som prežíval svoje najskôr detské a potom aj chlapčenské sny… V Prešove som prežil nezabudnuteľné roky a nevymenil by som ho ani za Havajské ostrovy.“
Paralelne popri tom sa však s rovnakou vášňou vedel nadchýnať aj prírodou, ktorej malebnosť, rázovitosť, nuansy i premeny si najskôr zaznamenával in situ ako skice, aby ich následne v ateliéri prehodnotil a vybral definitívne verzie pre budúce obrazy. Svoje postrehy z potuliek po východoslovenskej krajine zvečnil do stoviek komorných i väčších formátov, v ktorých badáme meniaci sa maliarov výtvarný výraz i rukopis.
Čo ostáva nemenné, je jeho pretrvávajúci záujem zvečniť krajinu v jej podstate, zachytiť jedinečnosť daného momentu, ale i neopakovateľnej atmosféry.
V diele Drienica z roku 1965 badáme umelcov odklon od predchádzajúcej dekády, v ktorej prevládala expresívnejšia, pastózna maľba a uvoľnený až rozihraný rukopis. „Škatulár v tomto období štylizuje všetky obrazové zložky v jasne členených tvarových a farebných vzťahoch. Vznikajú tvarovo čisté, plošne členené krajinárske kompozície s prepracovanou farebnou výstavbou.“ (M. Hrebíčková, 1982).
Obdobné stvárnenie krajiny s civilizačnými atribútmi, s kombináciou čistých a kontúrovaných tvarov sa v jeho tvorbe objavujú aj v 70-tych rokoch (napr. Zima 1970, Priehrada 1971, Hory 1972, Výstavba závodu 1976).
Dôvodom jedinečnosti diela Drienica je výber ústredného motívu, kombinácia viacerých kompozičných princípov (plánu, rytmu, symetrie, kontrastu a proporcie), čo dodáva dielu priestorovú hĺbku, kompaktnosť a pozitívnu atmosféru.
Štylizované, s geometrickou presnosťou rozvrhnuté dedinské domčeky a hospodárske budovy bez prítomnosti ľudí vytvárajú nevšednú až dekoratívne pôsobiacu mozaiku. Výrazné kontúry v popredí kontrastujú s jemne zvlneným horizontom, čo dodáva maľbe charakter ilustrácie.
„Jeho veľkou prednosťou bolo nie „rýchle“ maľovanie, ale pochopenie krajiny, jej tvarov, farieb, kompozície, schopnosť sa vžiť do krajiny a viesť s ňou dialóg.“ (J. Kundrík, 2002).
Veríme, že výberom diela a jeho prezentáciou v rámci cyklu Dielo mesiaca prispejeme k príjemnej, pokojnej a pozitívnej atmosfére adventu a vianočných sviatkov.
