Dielo mesiaca November 2025
Edita Spannerová: Dievča v čiernom pozadí
1966, pastel, papier, 42 x 26 cm, značené: vľavo dole: Spannerová 1966, K 258, A 1967
V decembri 1990 známa historička umenia prof. PhDr. Ľudmila Peterajová opísala odchod maliarky Edity Spannerovej – Nemčíkovej, významnej osobnosti slovenského výtvarného umenia slovami:„ bola stelesnením ženskosti v živote i umení. Ženskosti v dobrom slova zmysle ako synonyma láskavosti, citovosti, jasnosti, viery v základné hodnoty života. Podopierala ich, ako len vládala, krehkými silami, utiahnutá v zátiší svojho ateliéru a rodiny….Zato v samote pri maliarskom stojane bola pevná, vedela presne, čo chce obrazmi povedať. Vždy bola za život a na strane ženy, nositeľky života.“
Edita Spannerová sa narodila 7.6. 1919 v Prešove ako najmladšia z troch detí do rodiny Pavla a Berty Spannerových. Spočiatku detská záľuba v kreslení postupne u nej prechádzala do živého a hlbokého záujmu. Medzi prvých „mentorov“, ktorí rozpoznali jej prirodzené výtvarné nadanie patrili prešovský maliar a pedagóg Aurel Balló a Ida Valentínová, učiteľka kreslenia a zemepisu na dievčenskom nemeckom obchodnom kurze v Spišskej Novej Vsi, ktorý mladá Edita navštevovala v rokoch 1933-34. Aj vďaka nej v rokoch 1934-1938 pokračovala Spannerová v štúdiu na Umeleckopriemyslenej škole v Budapešti (grafické oddelenie) u prof. F. Helbinga a J. Haranghyho. Po absolutóriu v roku 1939 sa vrátila do Prešova, kde pod vedením známeho maliara a reštaurátora Mikuláša Jordána začínala prenikať do techniky olejomaľby. Medzi rokmi 1940-45 ešte viackrát navštívila Budapešť s cieľom zdokonaliť sa v kresbe u L. Sárkányho a v maľbe u K. Koffána. Obdobie 40-tych rokov bolo pre Spannerovú obdobím hľadania vlastného výtvarného názoru, ale aj maliarskeho prejavu. Najčastejšími objektmi desiatok kresieb a štúdií sa stali členovia rodiny, priatelia, deti, no venovala sa aj krajinárskym motívom.
Zmeny v osobnom, ale i profesionálnom živote Edity Spannerovej nastali v roku 1945, po zoznámení sa s budúcim manželom, už v tom čase známym výtvarníkom Júliusom Nemčíkom. „Najviac som sa naučila od Júliusa Nemčíka, jemu som mimoriadne vďačná: mal talent dvoma-troma vetami vysvetliť základné veci v umení, ktoré by som nepochopila ani vtedy, ak by som prečítala päť kníh.“(E. Spannerová, 1989). Pod jeho vplyvom začína maľovať olejom a temperou, zúčastňuje sa prvých spoločných výstav so Spolkom východoslovenských výtvarných umelcov, stáva sa členkou SVU v Košiciach, Umeleckej besedy slovenskej v Bratislave, podniká študijné cesty do Francúzska a Maďarska. Bezstarostné roky strávené v slobodnom umeleckom ovzduší Košíc (1946-54) naplnené cestovaním, vzdelávaním a nepretržitou maliarskou tvorbou ukončuje presídlenie sa rodiny do Bratislavy. K maľbe sa opäť vracia po dlhšom, náročnejšom období. Opäť vyhľadáva nové podnety v štúdiách krajiny a prírody, nadväzujúc pritom na rozvíjanie lyrickej poetiky predchádzajúcich rokov. „Vyplýva to z mojej povahy, teda tichého vnímania skutočnosti, z vnútorného vyjadrenia obsahu jemným lineárnym prednesom tvarov a farebných tónov.“ (E. Spannerová)
Obdobie materstva prinieslo do jej maliarskej tvorby nové vnímanie, túžbu odkryť duševný svet ženy. „A prišli portréty žien…Vytvorila, skôr som vysnívala, ako by krásna žena mala vyzerať: mala by byť vysoká, štíhla, mať dlhý krk, veľké oči, pekné ruky. A to, v akom duševnom rozpoložení tá žena je – sa usilujem naznačiť farbou alebo gestom, naklonením hlavy, pohľadom.“ (E. Spannerová)
Pastel „Dievča v čiernom pozadí“ vytvorila autorka v období, kedy sa jej námetový okruh už plne sústreďuje na ženský figurálny motív. Spadá do skupiny pastelov a olejov 60-tych rokov, ktoré „smerujú k tvarovému zjednocovaniu a vytvoreniu “ideového“ modelu ženy (polofigúry) a pokračuje rozvíjanie jej lyrickej poetiky.“ (Z. Ševčíková, 1988) Podobizeň dievčaťa autorka situuje do centra obrazu s použitím neutrálneho (monochromatického) pozadia, sústreďujúc tak všetky výtvarné a výrazové prostriedky len na ústredný motív. Prostredníctvom modrozelenej farby a splývavého maliarskeho rukopisu „modeluje“ siluetu a jemné krivky ženského tela, čím zdôrazňuje vertikálu pretiahnutého tela dievčaťa. Oválnu tvár, ktorej dominujú veľké čierne oči, predimenzovaný štíhly tvar nosa, plné pery a vysoké čelo oddeľuje od tmavého pozadia koruna svetlých splývavých vlasov. Napriek tomu, že motív je oprostený od všetkých atribútov, detailov a ozdôb, vyznačuje sa tichou rétorikou. Pozícia tela i štíhlych rúk, naklonenie hlavy, ako i „oduševnený“ výraz tváre pripomínajú ikonografické znaky, s ktorými sa stretávame pri zobrazovaní Madon v stredovekom umení. Prepojenie s náboženským námetom môžeme badať aj v symbolickom (možno autorkinom podvedomom) výbere farieb odevu, či už ide o jednoduchý strih spodných šiat alebo vrchnú, bohato nariasenú šatku (pléd). Zelená farba sa z psychologického hľadiska spája s emocionálnou stabilitou a rovnováhou, jej tmavšie odtiene vyvolávajú pocit luxusu a bohatstva. V kresťanskej symbolike zelená farba predstavuje obnovu, nádej, harmóniu a prírodu. Modrá farba v správnej kombinácii môže z psychologického hľadiska napomôcť k otvorenej komunikácii a zvyšovaniu dôvery. V kresťanskom svete modrá je symbolom viery, pokoja a vernosti.
„Vždy som sa usilovala svojimi obrazmi vypovedať nejakú myšlienku alebo aspoň zachytiť duševné rozpoloženie človeka. Každá etapa môjho života je zaznamenaná aj na mojich obrazoch – nad čím som premýšľala, nad čím som sa trápila a z čoho som sa tešila.“ (E. Spannerová)
„Edita Spannerová je v slovenskom výtvarnom umení skoro prírodný úkaz. Jej život i tvorba je potvrdením toho, čo znamená ísť svojou vlastnou cestou, je dôkazom vernosti srdcu i osudu…“(D. Machala, NP, 1989)
Text: Mgr. A. Derfiňáková
