1966, bronz, v. 50 cm, signované vpravo vzadu: LB, P 35, A 1966
Text: Mgr. A Derfiňáková
„V rámci vývoja novodobého slovenského sochárstva zaujíma Vojtech Löffler osobité miesto, je dnes jedným z jeho nestorov. Je prejavom jeho vzácnej celoživotnej vitality, že si podržal svoje miesto i osobitý profil aj v čase, keď vo východoslovenskom regióne dochádza k nástupu a zdravej aktivite mladších generačných vrstiev.“ K. Kahoun, 1986
Vojtecha Löfflera (* 16. apríl 1906 Košice – + 11. február 1990 Košice) môžeme pokojne zaradiť do skupiny tých umelcov, u ktorých počiatočná záľuba alebo záujem o výtvarné umenie postupne zosilneli do takej miery, že sa stali ich celoživotnou vášňou a profesiou.
Detstvo prežil v Košiciach. Po ukončení základnej školy bol zapísaný (po vzore otca) na kadetskú školu v meste Marosvásárhely (1916-1918). Štúdium však neukončil a svoju budúcnosť plánoval prežiť skôr v rodných Košiciach a v inej profesii ako vojenskej. Vo vzdelávaní preto pokračoval na Štátnej reálnej škole v Košiciach, no po dvoch rokoch sa rozhodol pre štúdium odboru – zubný technik (v roku 1936 v Prahe urobí aj praktickú skúšku pre zubných technikov). Prvý vážnejší záujem a kontakty so sochárskym umením sa uňho začínajú objavovať v roku 1927. V roku 1931 externe zmaturoval na Československom štátnom maďarskom reálnom gymnáziu v Rimavskej Sobote. V roku 1932 začal súkromne študovať sochárstvo v Budapešti u Tibora Wilta a Ferencza Medgyessyho, ako i u pražského sochára Otakara Welimského, kde sa oboznámil s výtvarnými princípmi, technickými i technologickými zásadami kamenosochárstva. Napriek tomu, že sa sochárskej tvorbe venoval popri živnosti zubného technika už 10 rokov, až v roku 1937 vystavuje po prvýkrát, na podnet priateľov, vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach. Nasledujúce roky strávil na študijných cestách v zahraničí. Navštívil Taliansko, Londýn i Paríž, kde sa viackrát stretol aj s Pablom Picassom. Šnúru zahraničných ciest prerušila druhá svetová vojna, ktorej následky zasiahli i do osobného života Vojtech Löfflera (dva roky omylom strávil v zajatí v Sovietskom Zväze), ale od 50-tych rokov opäť využíva možnosť cestovania na stretávanie sa s rôznymi umelcami a na štúdium svetového sochárskeho a výtvarného umenia. Od druhej polovice 40-tych rokov sa zintenzívňuje i jeho výstavná aktivita, venuje sa komornej i monumentálnej sochárskej tvorbe, reštaurovaniu.
Komornú bronzovú plastiku „Samodruhá“ z roku 1966 získala galéria do svojich zbierok nákupom z predajne Diela v Bratislave v tom istom roku. Predstavuje ukážku majstrovho širokého repertoáru figurálnych motívov (portrét, sociálny motív…), ku ktorým sa počas svojej dlhoročnej sochárskej tvorby opakovane vracia, prehodnocuje ich tvarové riešenia a modeláciu, ale i tvorivé sochárske postupy. Téma ženy ho fascinuje, vníma ju s obdivom, ale i s pokorou. „Očarený jej telesnou krásou vytvára pôsobivé plastiky s lyrickým nádychom.“( I. Groško, 1976) Do tejto skupiny ženských postáv spadá i prezentované dielo, ktorým autor symbolicky vyjadruje úctu k ľudskému životu, k žene-matke a jej jedinečnému poslaniu. Vertikálne predĺženie figúry, ktorá pôsobí až dievčensky útlo, dosahuje autor plynulou modeláciou objemov a využitím výraznej obrysovej línie, zvýrazňujúc tak krivky ženského tela i pozície rúk. Redukciou formy na minimum vytvára jednoliaty monolit, v ktorom necháva vyznieť kompaktnosť, ušľachtilosť i vlastnosti chladnej matérie. Postava zbavená akýchkoľvek detailov ponúka umelcovi možnosti a prostriedky na zdôraznenie podstaty motívu, archetypu ženu, matky, madony. V spôsobe sochárskeho spracovania nachádzame pôsobivý súzvuk vyjadrenia fyzickej a duševnej krásy, symbolického spojenia svetského a duchovného sveta, moderného i historického elementu, intuície i racionality.
„Dalo by sa povedať, že v mojom prípade intuícia dominuje, je pri utváraní formy a racionálna zložka posudzuje jej možnosti existencie v tom ktorom materiáli.“ (V. Löffler)
Dielom mesiaca si chceme pripomenúť 35. výročie odchodu výraznej osobnosti slovenského sochárskeho umenia 20. storočia, ktorého rozsiahla komorná i monumentálna tvorba vyvoláva dodnes nielen obdiv, ale i dojem aktuálnosti.
