Eugen (Jenő) Szepesi-Kuszka: Horská krajina, okolo 1920, olej, plátno, 36 x 51 cm, O 329
„Bol vynikajúci maliar a človek, milujúci a oddaný manžel, otec troch detí, vážený člen spoločnosti, ktorý sa spoločne s rodinou zúčastňoval charitatívnych akcií a umeleckých predstavení….“. Slová uvedené v dobovej tlači, informujúce verejnosť o odchode maliara E. Szepesiho – Kuszku po dlhej a ťažkej chorobe vo veku 52 rokov, sú zatiaľ jedinými osobnejšími údajmi, ktoré sa nám podarilo získať. Z publikovaných fragmentov sa pokúsime v nasledujúcich riadkoch dotvoriť mozaiku života i výtvarnej tvorby maliara, ktorého diela dodnes fascinujú zberateľov umenia, ale i návštevníkov výstav.
Eugen Szepesi – Kuszka sa narodil 7.12.1885 v Spišskej Novej Vsi v rodine Valentína Kuszku, železničného sprievodcu a Izabely Kuszkovej, rod. Foxovej. Predpokladáme, že základné vzdelanie, ktoré mohlo podporiť jeho vzťah ku kresleniu, absolvoval vo svojom rodisku. Rok 1898 bol pre neho a jeho ďalší osobný i umelecký život výnimočný, až prelomový. Ako 13 ročný sa stretáva s maliarom Ladislavom Medňanským, ktorý sa v tom čase zdržiaval v neďalekých Strážkach. Nevieme za akých okolností k stretnutiu došlo a kde prípadne, kto bol iniciátorom ich zoznámenia, no isté je, že výtvarné majstrovstvo i osobnosť Ladislava Medňanského na mladučkého Eugena Kuszku hlboko zapôsobili. Od tohto momentu sa stáva nielen jedným z obdivovateľov a žiakov L. Medňanského, ale i dlhoročným priateľom. Tento vzťah vydržal ďalších takmer 18 rokov a nemôžeme vylúčiť, že niektoré z jeho výtvarných diel nevznikli aj v prítomnosti staršieho mentora a priateľa. Po ukončení stredoškolských štúdií, odchádza Kuszka do Budapešti, aby získal vzdelanie na umeleckopriemyselnej škole pod vedením prof. J. Benczúra a K. Lotza. Predpokladáme, že tomu tak bolo medzi rokmi 1901-1903, keďže zmienky o jeho prvej účasti na Medzinárodnej zimnej výstave v Műcsarnoku sú datované rokom 1906.
Bohaté umelecké zázemie, ktoré nachádzal v Budapešti: výtvarné školy, umelecké kurzy, medzinárodné výstavy, koncentrácia výtvarných umelcov a v neposlednom rade väčšie možnosti uplatnenia v kultúrnom či pedagogickom prostredí, sa stali rozhodujúcimi dôvodmi pri voľbe miesta budúceho výtvarného a neskôr i rodinného zázemia.
Ako uvádza dobová tlač, okrem účasti na medzinárodných výstavách v Műcsarnoku od roku 1906 sa jeho diela postupne dostávajú do povedomia maďarskej, ale i slovenskej verejnosti prostredníctvom putovných výstav usporiadaných Krajinskou uhorskou spoločnosťou výtvarného umenia v roku 1910. V roku 1911 zaznamenáva Eugen Kuszka ako výtvarník prvý vážnejší úspech a záujem verejnosti, keď si na jesennej výstave v Budapešti jeho krajinomaľbu zakúpi arcivojvoda Jozef I. Do, i počas prvej svetovej vojny, ktorej sa Kuszka zúčastňuje s určitosťou v roku 1918, sa o jeho výtvarnej činnosti dozvedáme z krátkych reklám a článkov. Tak napr. v roku 1913 sa jeho diela ocitnú na spoločnej výstave „pravej maďarskej umeleckej maľby“ v Užhorode, kde je „zastúpený svojimi najúspešnejšími dielami: „Pastierska vatra“, „Jar v Tatrách“, „Detail z Uhrovca“ a pod.“ V roku 1917 v Nyíregyháze sa jeho diela objavujú v kolekcii obrazov maďarských umelcov, ktoré prezentuje obchodník s umením Miksa Harmat za „veľmi rozumné ceny“ s predpokladom, že ju budú navštevovať masy „umelecky zdatnej verejnosti“, ktorá dlhú dobu nemala príležitosť vidieť obdobné podujatia v múzeách a galériách. Roky poznačené vojnou sú príležitosťou aj pre usporiadanie rôznych divadelných, tanečných predstavení alebo výtvarných prezentácií s charitatívnym zámerom, ktorých výťažok bol venovaný sirotám a vdovám padlých vojakov alebo vojnovým veteránom. Tak napr. v roku 1916 obchodný dom Bélu Schwartza v Egri, ponúka na predaj kolekciu obrazov, medzi nimi i diela Szepesiho-Kusztku, ktoré sa „predávajú za rozumnú cenu a 10% z predanej sumy je venovaných sirotám a vdovám“.
Pravdepodobne medzi rokmi 1910-1915 sa novým domovom Szepesi – Kuszku stáva Rákoszentmihály, obec s 14500 takmer výlučne maďarskými obyvateľmi, ktorá bola v roku 1950 pričlenená k hlavnému mestu Maďarska, k Budapešti. V januári 1919 sa totiž v miestnej tlači objavuje inzerát, ktorý upozorňuje na otvorenie novej maliarskej školy Szepesiho-Kusztku vo veľkej sále Grand Casíno: „Rákosszentmihály sa rozrastá o významnú kultúrnu inštitúciu. Jenő Szepesi-Kuszka, náš známy maliar, otvára v našej obci maliarsku školu. Záujemcovia sa môžu prihlásiť v dome umelca na Rózsa utcza č.9.“ I keď nám chýbajú údaje o jej činnosti, návštevnosti či prosperite, s istotou vieme, že k jej oficiálnemu otvoreniu došlo 18. marca 1919 o 11.00 hod. na Pálya-út.
V 20-tych a začiatkom 30-tych rokov 20. storočia sledujeme zintenzívnenie prezentačnej činnosti Szepesi-Kuszku. Dôvodov môže byť viacero, no ako najpravdepodobnejší sa javí fakt, že potrebuje finančne zabezpečiť fungovanie ateliéru, školy ale i rozrastajúcej sa rodiny. Jeho diela sa objavujú na spoločných predajných výstavách v Egri, Nyíregyháze, ale i v neďalekom Matyásfőlde či priamo v Rákosszentmihály. Tu, v sále obecného úradu organizuje v roku 1925 veľkú spoločnú výstavu maďarských umelcov, aj z viacerých súkromných majetkov, na ktorej predstavuje kolekciu svojich najnovších diel. Výstava má veľký úspech a nečakaný ohlas aj za hranicami obce, prichádza sa na ňu pozrieť aj „verejnosť z mesta a viacero významných hodnostárov a osobností mesta“. Spestrením výstavy sú aj verejnosťou obľúbené koncerty populárnych hudobných kapiel čo v konečnom dôsledku vedie k predĺženiu trvania predajnej výstavy. Naďalej sa jeho obrazy objavujú aj v ponuke inzerátov, rôznych zberateľov a obchodníkov s umením a rozličným tovarom, o ktorých morálnych či etických zámeroch môžeme polemizovať.
Poslednou známou výstavou Szepesi-Kuszku je samostatná výstava jeho najnovších diel, ktorá sa konala v roku 1932 v Debrecíne. 18. decembra ju slávnostne otvoril barón László Vay. „Debrecínska verejnosť považuje výstavu za významné umelecké podujatie o ktoré je už teraz veľký záujem. Prestížna výstava čo do počtu aj kvality, je hodná záujmu.“
O posledných rokoch života Szepesi-Kuszku sa dozvedáme iba z uverejneného nekrológu. Trápilo ho podlomené zdravie, pod ktorého stav sa podpísali jednak ťažké povojnové roky, ale aj to, že „bol nútený k masovej výrobe, aby zarobil na živobytie pre seba a svoju rodinu. Stal sa obeťou chamtivosti obchodníkov.“…“V posledných rokoch sa presťahoval do Sashalmu….Z veľkého utrpenia bol vykúpený milosrdnou smrťou 2.8.1936.“
Rozlúčiť sa s ním prišla nielen široká rodina, ale aj starí priatelia z Rákosszentmihály a delegácia vysokoškolákov.
Opis diela „Horská krajina“
Vplyv mentora a priateľa Ladislava Medňanského na výtvarnú tvorbu Eugena Szepesiho-Kuszku je evidentný a nepopierateľný. Nemôžeme to maliarovi nijako zazlievať, veď predsa prvé kontakty s umením, akademickou kresbou, maliarskym plátnom, olejovými farbami či technikou maľby, získaval priamo od Medňanského ešte v detskom veku a so svojim „absolútnym vzorom“ sa identifikoval aj počas dlhotrvajúceho priateľstva. Ako uvádza S. Vámošiová:“ keď sledujeme niť výtvarného vplyvu Medňanského, narážame aj na epigónsky pojaté ranné diela Eugena Kusztku, predovšetkým v jeho tatranských krajinách.“
Dielo Horská krajina je subtílna maľba, ktorá diváka zaujme najmä svojou silnou, trochu pochmúrne pôsobiacou atmosférou a obmedzenou, prevažne studenou, farebnou škálou. Anonymnú krajinu, kde ticho prerušuje len hukot blízkej rieky a poryvy studeného vetra, opticky rozdeľujú do troch horizontálnych plánov práve prítomné prírodné elementy a súčasne živly: zem, voda, vzduch. V prvom pláne sa divák ocitá pri brehu mohutnej rieky, ktorej pokojnú hladinu miestami čeria spenené okraje vĺn. Farebnosť vodného toku nie je pôsobivá, pripomína skôr stav po prudkých dažďoch, keď voda unáša so sebou bahno, pôdu a kamenie z okolitých hôr. No možno sa mýlime. Čo ak je to len odraz pohoria na hladine rieky a sfarbenie vody skresľuje búrlivé divadlo na oblohe? Druhý plán predstavuje centrálnu kompozíciu diela. Dominuje mu mohutná hmota horského masívu, pokrytého minimálnou vrstvou zelene, ktorý sa postupne zvažuje a mizne v opare. Tvoria ho skalné útvary, ktorých objem miestami maliar modeluje teplejšou farebnou škálou, krátkymi a razantnými ťahmi štetca. Kontúry hrebeňa masívu sa strácajú v hmlovom závoji, ktorý vytvára plynulý až neviditeľný prechod k zasneženým končiarom hôr v úzadí. V treťom pláne sa maliar sústreďuje na zachytenie oblohy s jej rýchlymi, až búrlivými premenami. Ťažké sivé mračná, pripomínajúce odtiene zeme v prvom pláne, strieda súvislá masa svetlejšej oblačnosti, z ktorej badať prenikajúce slnko.
Maľba silno pripomína typ krajinomaľby v duchu lyrického realizmu, ktorý uprednostňoval prežitie zážitku umelca, jeho individuálne pocity a nálady. K tejto forme zobrazovania sa hlásili prívrženci tzv. Barbizonskej školy. …“začali maľovať vo voľnej prírode, objavili nekonečné množstvo odtieňov a svetelných efektov. Išlo o návrat do prírody. Umelci sa držali toho čo videli, chceli zaznamenať všetky prírodné efekty pod šírim nebom, priamo v plenéri s nebom na hlavou.“ (Ľ. Pomichal). Najznámejším umelcom a prívržencom tejto školy na Slovensku bol práve L. Medňanský.
Akvizícia a odborné ošetrenie diela
Obraz Horská krajina je jedným z dvojice diel, ktoré boli ponúknuté galérii na predaj súkromným majiteľom zo Slovenska. V roku 1965 sa realizovala nielen kúpa, ale i nevyhnutná katalogizácia oboch výtvarných diel. Predmetná olejomaľba bola zaradená do zbierkového fondu galérie pod inventárnym číslom O 329 a prírastkovým číslom 7700/858.
V archíve galérie nedisponujeme žiadnym písomným alebo iným záznamom, ktoré by vysvetľovalo dôvody jeho dlhoročnej absencie na kolektívnych prehliadkach umenia začiatku 20. storočia v priestoroch galérie. Podľa zachovaných dokladov musíme konštatovať, že diela tohto autora boli ukryté v prítmí depozitára až do 90-tych rokov 20. storočia a verejnosť mohla po prvýkrát obdivovať majstrovstvo Eugena Szepesi – Kusztku až na výstave s názvom Staré umenie v zbierkach Šarišskej galérie (1992).
Posledná fyzická revízia zbierkového fondu v roku 2023 preukázala, že dielo je potrebné odborne ošetriť, nakoľko zbežná vizuálna obhliadka potvrdila menšie narušenia kompaktnosti farebnej vrstvy na averze. Pri včasnom odhalení a zastabilizovaní farebných pigmentov je takto možné predísť ďalším vážnejším a rozsiahlejším poškodeniam diela. Podrobnejšia diagnostika fyzickej kondície výtvarného diela bola zverená do rúk reštaurátora, aby zhodnotil nielen stav maľby, ale i masívnejšieho rámu s krehkou politúrou.
V prvej fáze odborného ošetrenia diela bolo potrebné reštaurátorom špecifikovať rozsah a závažnosť poškodenia farebnej vrstvy na konkrétnom mieste ako aj zistiť dôvody tohto poškodenia. Olejomaľbu bolo preto potrebné najprv uvoľniť opatrne z rámu a následne oddeliť od skla, ktoré prekrývalo maľbu na averze. Už pri manipulácii so sklom sa zistilo, že maľba miestami pevnejšie priľnula ku sklu, čo v konečnom dôsledku mohlo zapríčiniť aj poškodenie farebnej vrstvy na zistenom mieste. Pre potvrdenie tohto záveru bolo nutné skontrolovať stabilitu maľby na plátnovej podložke po celej ploche maľby a vylúčiť závažnejší problém. Neinvazívnymi postupmi sa potvrdilo, že maľba je len mierne znečistená depozitmi a jediným viditeľným poškodením je mierne vypadaný pigment v ľavom hornom rohu maľby. Maľba bola očistená od prachu a depozitov organickým rozpúšťadlom. Chýbajúce farebné vrstvy boli vyretušované temperovými farbami a následne bolo dielo zafixované voskovo-damarovým lakom.
V druhej fáze bolo potrebné skontrolovať stav čierneho rámu s politúrou. Keďže ide o efektnú, no veľmi háklivú povrchovú úpravu rámu, bolo nutné pracovať opatrne. Vypadané časti boli najprv očistené od nečistôt a následne na ich miesto bola aplikovaná vrstva akrylového tmelu. Po vytvrdnutí, boli „nové“ časti rámu retušované olejovými farbami tak, aby sa vizuálne zjednotil povrch rámu s pôvodným farebným podkladom. Pre docielenie čo najlepšieho pôvodného efektu, bol použitý Pam-lak.
Aby sa predišlo obdobnému poškodeniu maľby aj v budúcnosti, pristúpili sme k odstráneniu skla a dielo adjustovali do pôvodného reštaurovaného rámu.
Mgr. A. Derfiňáková
