Jozef Bokšay: Kostol v Saldoboši,
1936, olej, plátno, 70 x 91 cm,
signované vpravo dole: Bokšay Saldoboš 936 /azbukou,
O 12, A 1955
„…robiť poctivé a dobré umenie, ako ho robili starí majstri… Umelec je za svoju prácu
zodpovedný nielen počas svojho života, ale i v budúcnosti. Žije v svojich prácach i po svojej
smrti a jeho diela sa stanú pýchou národa.“
Jozef Bokšay
Jozef Bokšay (* 2.10.1891 Kobylecká Poľana – † 19.10.1975 Užhorod)
Jozef Bokšay (Josip Josipovič; tiež: Josef Bokšaj, József Boksay, Йосиф Бокшай,
Бокшай Йосип Йосипович) sa narodil v Kobyleckej Poľane nachádzajúcej sa na území
Rakúsko – Uhorskej monarchie, v terajšej Ukrajine, v rodine kňaza. Talent i vášeň pre
výtvarné umenie sa uňho prejavili už počas štúdia na gymnáziu v Mukačeve a preto bola cesta
jeho ďalšieho vzdelania jasne daná. V rokoch 1910 – 1914 úspešne absolvoval štúdium na
Akadémii výtvarných umení v Budapešti u prof. Imre Révesza. Relatívne pokojné roky
strávené v kultúrou a umením pulzujúcej Budapešti vystriedali dramatické a neľahké roky
vojny. Ako čerstvý absolvent bol mobilizovaný do rakúsko-uhorskej armády, v roku 1915
zajatý ruskou armádou a na Ukrajinu sa vrátil až v roku 1918. Ako 27 ročný nastúpil na
pozíciu profesora kreslenia a geometrie na gymnáziu v Užhorode a popritom sa venoval
svojej záľube, maľovaniu a kresleniu. „Na začiatku 20-tych rokov 20. storočia sa objavili zo
strany staršej generácie podkarpatských maliarov (G. Virách, K. Izai, G. Ilyász a i.) pokusy
vytvoriť miestnu umeleckú skupinu v Mukačeve. Po prvých výstavách však vznikali
v združení vážne rozpory. Zatiaľ čo staršia generácia chápala činnosť združenia ako
záležitosť čisto regionálnu, mladší umelci na čele s J. Bokšayom, B. Erdélyim a E.
Grabowským, sa snažili presadiť ideu formovania takého smeru, ktorý by napomáhal
duchovnému obrodeniu kraja a jeho ľudu v demokratickej ČSR“ (Prof. I. Pop, Dr.Sc.,
Podkarpatská Rus 2/2008). V 20. a 30. rokoch 20. storočia Jozef Bokšay, podobne ako jeho
generační rovesníci, podnikal nielen študijné cesty do Drážďan, Viedne, Paríža a Prahy, ale
zúčastňoval sa aj výstav v Prahe, Bratislave, Košiciach, Budapešti, Mníchove, Benátkach či
Paríži. Bolo to jedno z mála období, ktoré bolo pre výtvarných umelcov spoločensky,
politicky, ideologicky priaznivé a slobodné. „Všetko čo sme okolo seba videli a čomu sme sa
naučili, nás viedlo k tomu, aby sme sa nestarali iba o svoje osobné umelecké dielo a jeho
úspech, ale tiež o zajtrajšok umenia. Aby sme usilovali o vytvorenie takej umeleckej školy,
ktorá by dokázala nielen udržiavať ustálené tradície, ale pokračovať zároveň v rozvoji toho,
čo naše umenie dosiahlo a dosiahne. Zdalo sa to byť tým naliehavejšie, že koncom 19.
a zač. 20. storočia prebiehal v umení mnohých zemí proces vytvárania a upevňovania
národných umeleckých škôl, ktoré sa postavili proti salónnemu oficiálnemu umeniu“ (Prof.
I. Pop, Dr. Sc., Podkarpatská Rus 2/2008). Samostatnou výstavou sa po prvýkrát predstavil
v Prahe (vtedajšia ČSR, kam patrilo aj územie Podkarpatskej Rusi) v roku 1926,
v Rubešovom salóne, reprízou v tom istom roku aj v Užhorode. Po druhýkrát zaujal české
publikum súbornou výstavou 36 diel na Topičovom salóne v Prahe v roku 1929, teda
v období, kedy už dva roky existovala Verejná škola kreslenia v Užhorode, na vzniku ktorej
sa podieľal Jozef Bokšay spolu s priateľom Bélom Erdélyim. „Úlohu budúcich maliarov
formuloval J. Bokšay: Myslím, že povinnosťou nás umelcov je na prvom mieste
vychovávať obecenstvo. Nie slovami, ale dobrým príkladom. To znamená, robiť poctivé a
dobré umenie, ako ho robili starí majstri… Umelec je za svoju prácu zodpovedný nielen
počas svojho života, ale i v budúcnosti. Žije v svojich prácach i po svojej smrti a jeho diela
sa stanú pýchou národa“ (Prof. I. Pop, Dr.Sc., Podkarpatská Rus 2/2008). Za pomerne krátky
čas si škola pod ich spoločným pedagogickým vedením získala veľký úspech a slávu aj za
hranicami regiónu, keďže mnoho jej absolventov reprezentovalo profesionalitu podkarpatskej
maliarskej školy aj na inej než domácej pôde. Príchodom mladej generácie (V. Borecký, A.
Kocka, Z. Šoltés, E. Kontratovič a i.) sa otvorila aj potreba vytvorenia národnej kultúrnej
skupiny, čoho výsledkom bolo založenie Spolku výtvarných umelcov Podkarpatskej Rusi
v roku 1931. Vedúcou osobnosťou Spolku bol J. Bokšay a jeho členmi sa stali i mnohí
absolventi Umeleckopriemyselnej školy v Prahe. O činnosť Spolku prejavil záujem aj
československý štát. Od maliarov sa v tom čase kupovali obrazy zo štátnych prostriedkov a
umelci dostávali štipendiá na študijné cesty. Zvlášť Užhorodský školský referát pod vedením
L. Kaigla skúpil mnoho obrazov, ktoré sa mali stať základom budúcej Podkarpatskej galérie.
„…podkarpatská maliarska škola potvrdila svoju neopakovateľnosť, originalitu
a profesionálna kritika uznávala jej rovnocennosť na vtedajšej bohatej, umeleckej scéne
prvej československej republiky. Svoje pozície si udržala i v období vojny po oslobodení
Podkarpatska Maďarskom. Autoritatívny režim M. Hortyho ponechal podkarpatským
umelcom tvorivú autonómiu i keď sám mal k nemu kritický vzťah. Smrteľnú ranu
podkarpatskej maliarskej škole zasadila po vojne a anexii Podkarpatska Sovietskym
zväzom, tzv. metóda “socialistického realizmu“ (Prof. I. Pop, Dr. Sc., Podkarpatská Rus
2/2008). Citát „cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami“ (S. King) môžeme v tomto
prípade použiť ako parafrázu na následky spoločenského a politického diania, ktoré
dramaticky a v niektorých prípadoch i tragicky zasiahli do osobných a profesionálnych
životov nielen zakladateľov Verejnej školy kreslenia v Užhorode, ale i ich žiakov
a nasledovníkov. I keď sa Jozef Bokšay ocitol z nepochopiteľných dôvodov na základe
rozhodnutia sovietskych ideológov na strane „tých dobrých“, predsa pocítil aj on istý nátlak,
ktorý sa celý život pokúšal kompenzovať najmä svojim umením a láskou ku krajinomaľbe.
Jozef Bokšay bol všestranným umelcom. Okrem komornej maľby sa venoval maľbe
nástenných fresiek a ikonostasov pre chrámy a kaplnky na Podkarpatskej Rusi, na východnom
Slovensku a v Maďarsku, ako i ilustrácii a pedagogickej činnosti (pedagóg na Škole
úžitkového umenia v Užhorode, Ústave úžitkového a dekoratívneho umenia vo Ľvove).
Akvizícia a odborné ošetrenie diela
Najpriaznivejším obdobím pre akvizíciu výtvarných diel Jozefa Bokšaya do
zbierkového fondu Krajskej galérie v Prešove sa javia 50. roky 20. storočia. Bohužiaľ, po
sľubnom štarte, v rámci ktorého sa podarilo galérii získať kúpou tri olejomaľby a jednu
kresbu, nasledovala fáza útlmu hraničiaca s nepochopiteľným nezáujmom. Neprináleží nám
dnes hodnotiť dôvody vedúce k spôsobom alebo možnostiam nadobúdania umeleckých
predmetov do fondov galérií všeobecne, isté však je, že nateraz sa nepodarilo vágny stav
v akvizičnej koncepcii (politike) uspokojivo zmeniť.
Olejomaľba „Kostol v Saldoboši“ bola do zbierkového fondu galérie získaná kúpou
z predajne Antikva v Prešove v roku 1955. Prvé úkony po prevzatí diela súviseli
bezprostredne s administratívou, ktorá obsahovala základnú dokumentáciu a evidenciu
výtvarného diela, obhliadku technickej kondície a fotodokumentáciu predmetného diela.
Menšie poškodenia pôvodného rámu boli zaznačené do evidenčnej karty a dielo putovalo do
regálov depozitára. Nadlho…
Po 44 rokoch v ústraní sa olejomaľba ocitla vo výstavných priestoroch po prvýkrát na
výstave „Umenie XX. storočia II. časť /1931-1950/ zo zbierok Šarišskej galérie v Prešove“.
Prezentácii diela predchádzal nevyhnutný „kozmetický“ zásah reštaurátora na ploche maľby
(odstránenie prachu a depozitov) a oprava dreveného rámu (scelenie a retuš). Pri ostatných
revíziách zbierkového fondu galérie sa správca zbierok a reštaurátor (konzervátor) dohodli na
precíznejšej kontrole olejomaľby. V roku 2023 bolo dielo vydané do reštaurátorského ateliéru
za účelom odborného výskumu a ošetrenia.
Vizuálna obhliadka diela nepreukázala závažnejšie poškodenia nosiča – plátennej
podložky ako na averze, tak i na reverze. Napnutie plátna na drevený podrám bolo
vyhovujúce, „vek diela “ a klimatické podmienky v depozitároch nespôsobili jeho zvlnenie
či uvoľnenie. Prítomnosť drevokazného hmyzu na podráme sa vylúčila. Obdobne, v dobrej
kondícii bola i farebná vrstva na averze diela. Jednotlivé farebné štruktúry a plochy pôsobili
celistvo, bez popraskania (krakeláže), či známok vypadania. Po primárnej kontrole maľby
nasledoval podrobný výskum zameraný na špecifikáciu zloženia jednotlivých vrstiev na
povrchu maľby a definovanie postupov, ktoré budú použité pri odbornom ošetrení diela.
Neinvazívnym spôsobom bola potvrdená prítomnosť špiny a depozitov v štruktúre farebnej
vrstvy, ktorú prekrýval starý ochranný lak. Sondážny prieskum bol vykonaný na viacerých
miestach a v jednotlivých etapách odhalil nielen pôvodnú farebnosť, ale aj spôsob nanášania
farebných vrstiev a existenciu perforácie v dolnej časti maľby o rozmere 3 x 3 mm. Aby
nedošlo k znehodnoteniu diela pretrhnutím, objavená perforácia bola na reverze zabezpečená
čiastočnou rentoalážou. Na prekrytie tohto zásahu na averze bolo nutné použiť tmel ako
i farebnú retuš, ktorými sa docielilo výtvarné a farebné scelenie diela. Na odstránenie hrubšej
špiny a depozitov boli opatrne použité organické a anorganické rozpúšťadlá. Po vyčistení
celej plochy maľby, bola prevedená fixácia diela voskovo – damarovým lakom.
„Kostol v Saldoboši“
Pre Jozefa Bokšaya sa rodná krajina stala životným a plnohodnotným výtvarným
námetom. Objavoval a výtvarne verne zaznamenával jej prirodzenú krásu, rozmanitosť
i rázovitosť v desiatkach krajinárskych motívov, zákutia mestských parkov, malebné vidiecke
prostredie či portréty tunajších ľudí. V jeho maľbách je prítomná hrdosť, obdiv, ale aj pokora
pretlmočená paletou pestrých, žiarivých farieb s impresionistickými náladami. Svojím
osobitým, bezprostredným a úprimným prístupom k maľbe i samotným motívom sa
podvedome stal dokumentaristom jedinečných momentov histórie, kultúry a prírodných
scenérií rozľahlého územia Podkarpatskej Rusi.
Motív cirkevnej drevenej architektúry v obraze J. Bokšaya „Kostol v Saldoboši“
môžeme nateraz, z hľadiska jeho výskytu, v nám dostupnom portfóliu umelca považovať za
jedinečný, ale nie výnimočný. Dôvod je prozaický. Doposiaľ nedisponujeme hodnovernými
údajmi o rozsahu a námetoch jeho výtvarnej tvorby, nakoľko mnoho umelcových diel sa
nachádza v súkromných majetkoch, prípadne v zbierkach zahraničných zbierkotvorných
inštitúcií. Pri umelecko-historickom výskume diela sme upriamili pozornosť na ústredný
motív, ktorý môže byť pre slovenskú verejnosť zaujímavý najmä z geografického,
architektonického a historického hľadiska.
V oblasti Podkarpatskej Rusi – Zakarpatska sa dodnes zachovalo viac ako 100
drevených gréckokatolíckych cerkví, ktorých história v mnohých prípadoch siaha až do 16.
storočia (historické pramene uvádzajú v 18. storočí až 800 kostolíkov). Nachádzajú sa
rozptýlené v údoliach, ale aj na podhorí Karpát, pričom sú často jedinou historickou
a architektonickou dominantou tunajších menších obcí. Na základe stavebného štýlu a etník,
ktoré obývali dané oblasti, boli kostolíky rozdelené do typov: gotický, barokový, bojkovský,
huculský a lemkovský.
V okrese mesta Chust, v povodí rieky Tisy, sa zachoval výnimočný súbor drevených
kostolov reprezentujúcich tzv. „marmarošskú gotiku“, ktorá ich radí medzi jedinečné
pamiatky svojho druhu na území Ukrajiny. Štylisticky patria do skupiny podobných
cirkevných stavieb, ktoré nájdeme v susednom Rumunsku a severovýchodnom Maďarsku.
Charakteristickými znakmi tejto sakrálnej drevenej architektúry „gotiky“ sú: vysoká západná
veža s ihlanovou strechou pokrytá šindľami nad vchodom – babincom (narthex), malé bočné
vežičky a štíhla drevená konštrukcia často bez použitia klincov. Do spomenutej skupiny
kostolov v Danylove, Krainykove, Sekernici a Olexandrivke donedávna patril i kostol v obci
Steblivka, ktorú v našom kontexte poznáme pod názvom Saldoboš alebo Szaldobos.
Kostol Narodenia Presvätej Bohorodičky, ako ho zachytil v maľbe Jozef Bokšay, z
roku 1643 postupne prešiel viacerými zmenami. Najvýraznejšia prestavba, ktorú dokumentuje
aj zachovaný nápis z roku 1797, sa koncentrovala na hornú časť stavby. Chrám získal nové
dispozičné riešenie v podobe galérie, charakteristických štíhlych línií uplatňujúcich sa
v najmä v tvare a výške striech s gotickými vyrezávanými prvkami. Vedľa chrámu sa
nachádzala aj samostatne stojaca drevená zvonica s troma zvonmi „Andrej“, „Gregor“ a
„Michal“, ktorých nápisy hovoria, že si ich: „obec objednala špeciálne, od najlepších firiem:
„Odliate firmou Richarda Gerolda z Chomutova v Českej republike“, „Tento zvon kúpila
obec Saldobosh a dala mu meno Michal“ (zdroj internet).
Bez väčšej ujmy prežil priestor kostola so zvonicou pravdepodobne až do polovice
20. storočia. V 20. – 30. rokoch 20. storočia bol vyhľadávaným cieľom mnohých domácich
i zahraničných cestovateľov, vedcov i výtvarných umelcov, ktorí sa pokúsili zmapovať
a zdokumentovať jeho výnimočnú architektúru, umelecko-remeselné pamiatky a atmosféru
v odbornej literatúre (V. Vavroušek), fotografiách (R. Hůlka, V. Vavroušek), kresbách (R.
Hůlka, J. Řeřicha), rytinách i maľbách (O. Blažíček). Bohužiaľ, po vyše troch storočiach sa
komplex kostola so zvonicou stal terčom iných záujmových skupín. V roku 1992 bola
drevená zvonica najprv premiestnená do nového pravoslávneho chrámu a o pár rokov úplne
rozobraná. Skaza pre samotný kostol prišla v auguste 1994, keď oheň zlikvidoval nielen vežu
a strechu kostola, ale sčasti aj jeho interiér. Akoby zázrakom sa zachovali na obvodových
stenách kostola desiatky tradičných pohrebných krížov z rôznych období v neporušenom
stave. Torzo bývalého skvostu marmarošskej gotiky sa stalo nezaujímavým a postupne sa
vytrácalo z povedomia ľudí, turistických sprievodcov i máp. Po 15 rokoch totálnej ignorancie
sa vďaka všímavým ľuďom, dobrovoľníkom a rodákom podarilo pamiatku výnimočnej
hodnoty vzkriesiť – zrekonštruovať a zakonzervovať, a novým dreveným zastrešením jej dať
aspoň udržateľnú formu. Aká je jej budúcnosť? To ukáže až čas a ľudia.
Umenie je jedným z najsilnejších a najtrvalejších dokumentov doby, ktorý funguje ako zrkadlo
spoločnosti, jej hodnôt, postojov, stereotypov a problémov v čase ich vzniku. Nie je len
osobným vyjadrením umelca, ale aj svedectvom o prežívaní dejín, kultúrnom kontexte
a náladách danej doby.
Text: Mgr. A. Derfiňáková
Foto: A. Liščinský
Autor: Jozef Bokšay
Názov diela: Kostol v Saldoboši
Datovanie: 1936
Technika: olej
Materiál: plátno
Rozmery: 70 x 91 cm
Signatúra: signované vpravo dole: Bokšay Saldoboš 936 /azbukou
Evidenčné číslo: O 12
