ANDREJ MRÚZ / MEMENTO
Kurátor: Martin Kudla
Výstava Memento v Krajskej galérii v Prešove predstavuje tvorbu Andreja Mrúza v rámci jeho prvej autorskej prezentácie. Ako autodidakt prešiel viacerými maliarskymi polohami od žánrovej mimetickej maľby až po figurálne hľadanie vlastného výtvarného jazyka. V poslednom desaťročí si venuje osobitej autorskej technike, ktorá je založená na procese otláčania a oxidácie medi.
Názov výstavy Memento neodkazuje len na pamäť, ale aj na pripomienku pominuteľnosti. Každý otlačok je zároveň dôkazom prítomnosti aj jej straty. Diela fungujú ako tiché relikvie času, záznamy dotyku, a tela, ktoré sa v procese zároveň vytráca.
AM: ,,Cyklus ECO HOMO by som interpretoval ako materiálnu a existenciálnu stopu prítomnosti človeka, kde sa telo nestáva obrazom v tradičnom zmysle, ale procesom a zásahom do hmoty“.
Mrúzovu tvorbu možno čítať aj ako radikálne prehodnotenie obrazu v kontexte postmediálneho umenia. Východiskom tu nie je reprezentácia, ale udalosť, obraz nevzniká ako vizuálna konštrukcia, ale ako dôsledok fyzického kontaktu medzi telom a materiálom. V tomto zmysle sa Mruzovo dielo približuje tomu, čo Rosalind Krauss označuje ako indexický znak, stopu, ktorá nevzniká zobrazením, ale priamym dotykom, tlakom či odtlačkom reality.
AM: „Odtlačky ľudských tiel, mačiek, či ich fragmentov na zaoxidovanom medenom plechu sú indexické zrýchlené záznamy, nie reprezentácie, ale priame dôkazy dotyku, tlaku, tepla a času“.
Mrúz pracuje s princípom indexu, telo tu nie je zobrazené, ale zanecháva dôkaz svojej prítomnosti. Tento dôkaz je však nestabilný. Meď, podliehajúca oxidácii, sa stáva aktívnym spoluautorom diela. Reaguje, mení sa, narúša pôvodnú stopu a postupne ju prepisuje. Obraz tak nie je fixovaným výsledkom, ale otvoreným procesom, ktorý pokračuje aj po svojom vzniku. Telo sa v týchto dielach objavuje ako paradox: je a nie je zároveň. Nevystupuje ako identifikovateľná figúra, ale ako fragment, pozostatok udalosti, ktorá sa už odohrala. Mrúz tak posúva tradičné chápanie figurácie smerom k forenznej estetike stopy, kde obraz funguje skôr ako materiálny dôkaz než vizuálna reprezentácia. Významovú rovinu cyklu prehlbuje kontrast medzi krehkosťou živého tela a relatívnou trvácnosťou kovu. Tento kontrast sa však postupne rozplýva, oxidujúca meď mení svoju štruktúru a farbu, nadobúda organický charakter a akoby preberala vlastnosti kože. Materiál sa stáva telom, telo materiálom.
AM: „Telo na otlačku je prítomné a zároveň neprítomné ,je tu ako stopa, ako zvyšok, ako pozostatok minulého času. Zobrazené telá sú pozostatkom udalosti, ktorá sa už odohrala. Cyklus vnímam aj ako reflexiu zraniteľnosti a pominuteľnosti živého tela v kontraste s trvácnosťou kovu“.
Indexickosť, ktorú Krauss analyzuje v súvislosti s fotografiou a performanciou, je v Mrúzovej práci rozšírená o materiálový a časový rozmer. V tomto kontexte sa Mrúzovo dielo pohybuje v rámci postmediálneho stavu, ktorý Krauss definuje ako odklon od tradičných médií smerom k hybridným formám, kde médium nie je dané technikou, ale logikou operácie. Meď tu nie je „podkladom pre obraz“, ale aktívnym poľom, v ktorom sa stretáva telo, chemická reakcia a čas. Dielo tak osciluje medzi maľbou, sochou a performanciou, pričom žiadnu z týchto kategórií nemožno uplatniť v jej čistej forme.
V tvorbe Andreja Mrúza sa opakovane objavuje princíp odtláčania reálnych tiel zvierat, ktoré autor transformuje do vizuálnych stôp. Tento proces nefunguje ako dokument, ale ako memento, záznam prítomnosti, ktorá už pominula. Telo sa tu nestáva obrazom života, ale jeho otlačkom, zvyškom, fragmentom. V diele 9 životov autor vedome pracuje s princípom multiplikácie, ktorý evokuje stratégiu sériovosti v diele Andy Warhol, no zároveň ju zásadne prehodnocuje. Opakovanie u Mrúza nefunguje ako oslava reprodukovateľnosti obrazu a straty jeho aury či ikonickosti, ale naopak, ako postupná degradácia. Kým Warholova séria pracuje s obrazom v jeho mediálnej prítomnosti, Mrúz ju narúša, každé opakovanie prináša stratu, posun a rozklad. Multiplikácia tu neznamená večnosť, ale akumuláciu stôp času, ktoré vedú k zániku.
Dôležitým obsahovým prvkom Mrúzovej vizuálnej stratégie je aj motív pletiva, ktorý funguje ako forma filtrácie pohľadu. Na jednej strane fragmentuje obrazové pole a usmerňuje percepciu diváka, na druhej strane evokuje hranicu medzi dostupnosťou a zákazom, medzi možnosťou vidieť a nemožnosťou dotknúť sa. V tomto napätí sa odkrýva ďalšia vrstva diela, skúsenosť tela je sprostredkovaná, oddelená, nikdy nie úplne prístupná vo svojej biologickej podstate.
Mrúzov cyklus tak existenciálne osciluje medzi prítomnosťou tela a jeho absenciou, medzi materiálom a formou, medzi obrazom a stopou. Neponúka stabilný význam, ale situáciu, otvorené pole, v ktorom sa stretáva pamäť, čas a memento fyzickej skúsenosti sveta.
Martin Kudla
