Príbehy o vesmíre a kozme možno považovať za dôležitú súčasť vývoja myslenia, umenia, ale aj sociálno-kultúrnych a politických dejov, formujúcich charakter súčasnej spoločnosti. Či už spomenieme slovenské konceptuálne umenie, ktoré sa vyvíjalo od 60. rokov 20. storočia a jeho výraznou zložkou boli úniky do vesmíru a kozmológia, prehodnocujeme vesmírne projekty a vedecké experimenty, vznikajúce počas obdobia studenej vojny alebo sa vrátime k vesmírnym odtlačkom v literárnej sci-fi a v ďalších pop-kultúrnych žánroch, ktoré boli súčasťou dospievania viacerých generácií (Star Trek, Star Wars), zistíme, že interpretácia, ale aj formy kontextualizácie vesmíru majú mnohé podoby, o ktorých nemožno uvažovať bez kritickej reflexie. Zároveň však stále predstavujú prvky prežívajúcej utópie a transcendencie, ktoré spája mytológia, symbolizmus, metafory a bezčasie, schopné fungovať naprieč naratívmi človekom kreovaných kontextov.
Napriek skutočnosti, že väčšina utopických perspektív bola v priebehu historického vývoja diskreditovaná a poznáme ich skôr ako príbehy sklamaných nádejí a politických pochybení či klišé, potreba úniku z rytmu súčasnosti alebo hľadanie a vytváranie nových (iných) svetov, ktoré sa zvykli spájať práve s utopickým myslením a tvorením imaginácií symbiotického života, je stále aktuálna. Naša každodenná realita sa pohybuje v dimenziách kumulujúcich sa vojnových, pandemických, ekologických, identitárnych a ďalších kríz, pričom sa ohýba pod vplyvom technológií, platformizácie, prekarizácie práce a času alebo osobnej intimity. Tento stav zneistenia súvisí aj rozkladom všeobecných istôt a hodnôt, no taktiež formuje naše subjektívne svety, vnímanie či prežívanie šťastia a oddychu. Máme potrebu (nutnosť) byť v neustálom strehu a trénovať schopnosť vzdorovať výzvam, ktoré si často nedokážeme interpretovať. Po utopických snoch minulosti, ktoré sa javili ako perspektívy ideálnych budúcností (napríklad v oblasti literárnej fikcie, politických programov alebo v návrhoch urbanizmu a architektúry) prichádza moment, kedy nás mechanizmy neskorého kapitalizmu učia uvažovať skôr v perspektívach dystopického realizmu. Môže ešte existovať predstava lepšieho, udržateľného i keď nie dokonalého sveta, bez nutnosti dodatku o jeho estetickej či emocionálnej toxicite (naivite) alebo médiami konštruovanej mystifikácii?
Niekde medzi neistými predstavami o tom, kým máme-môžeme-musíme byť, ako máme pristupovať k hromadiacim sa krízam, ale aj snom, v súčasnosti, formovanej presýtenosťou a nepokojom, žiadajúcej únik (utópia), no zároveň si priznávajúcej deštrukciu (dystópia), medzi ktorými často nemožno explicitne rozlišovať, sa Katarína Balúnová obracia k potrebe premýšľania o mimozemskom svete, ako o samostatnej forme utópie, ktorá konfrontuje minulosť, prítomnosť aj budúcnosť, pričom necieli byť definitívne harmonická. Vyhradzuje si dimenziu svojho bytia a úvah o vesmíre, ktorý je symbolický aj mýtický, no taktiež metaforicky pripomína vzťahy, tvorené nie ideálnymi prístupmi človeka k entitám, materiálom či potenciálnemu priestoru medzi hranicami planét, príbehov, myšlienok, histórie a vedy.
Autorka vychádza z perspektívy, ktorá prisudzuje utópii istú formu ambivalencie a zasadzuje ju do prostredia napätia medzi kritikou súčasnosti, hľadaním alternatív v budúcnosti a odkazmi k súvislostiam z minulosti. S touto interpretáciou pracuje v prostredí subjektívneho časopriestoru – výstavy, kde vzniká priestor interakcie diel vo viacerých médiách. Ústredným bodom inštalácie sa stávajú obrazy, ktoré využívajú recyklované plátna a pre autorku typické vrstvenie významov. Séria Vesmírni cestovatelia s odkazom k staršiemu projektu Three Faces prezentuje motívy príbehov a intergalaktické prepojenia, ktoré doplňuje symbolika tvarov, línií a farieb. Tie môžu pripomínať retro futuristické lesklé povrchy, no taktiež odkazujú k trajektóriám kozmických telies, prepojených v sieťach nových kompozící a dialógov. Prostredníctvom koláží materiálov, malieb, videa a ďalších objektov, sa autorka presúva od intímnych spomienok, odkazujúcich k tradičným transcendentálnym tendenciám náboženstiev, cez osobnú mytológiu a intuíciu až k pripomienke potreby pokory voči prírode a jej mimozemským súčastiam.
Dimenzia Y je galaxiou mýtov, je časopriestorom Kataríny Balúnovej a jej príbehu o mikrozme aj makrokozme, no taktiež utópiou bez stanovených pravidiel, časových rámcov a proklamácie jednoznačných právd a filozofií (hraníc). Stretávame sa tu so svetom, s ktorým sa môžeme stotožniť, podobne ako sa môžeme identifikovať s konkrétnou generáciou, no rovnako ho môžeme odsúdiť či neprijať. Sama sem vstupujem ako pozorovateľka, cestovateľka a medzidimenzionálna výskumníčka, pričom otváram diskurz potreby vytvárať podobné momenty, ako bezpečné zóny, umožňujúce úniky zo siete podmienok a závislostí alebo ako miesta, ktoré podnecujú k rekonštrukcii našej imaginácie a medzigeneračným či medzidruhovým dialógom bytostí, ale aj času, ako stále viac opotrebovanej a hodnotnejšej veličiny.
Viktória Pardovičová
