50+ Background Ideas
Názov výstavy je tak trochu slovnou hračkou. Autorka prepája odkaz na svoje nedávne životné jubileum a osobný príbeh, ktorý vytvára „background“ – pozadie (rodinné, sociálne, pracovné) jej umeleckej tvorby. Vo filozofii sa výraz často používa na označenie základného rámca, ktorý ovplyvňuje naše myslenie, vnímanie a interpretáciu sveta. Celková kompozícia názvu navyše evokuje dynamiku digitálneho priestoru, kde sa vyhľadáva to najlepšie – v našom prípade „top ideas“.
Kto pozná autorku vie, že je to bohato štruktúrovaná osobnosť. Interpretácia jej diela si vyžaduje viacúrovňové čítanie a intermediálnu analýzu. Predovšetkým je to altruizmus – ktorý sa neobmedzuje len na etickú rovinu, ale prerastá do jej celkovej životnej filozofie. Evin vzťah k umeniu je entuziastický – sama tvorí z nadšenia, s nadšením a rovnako nadšene sa o tieto zážitky delí. Je „šerpom“ umenia. Všetko čo ju v umení očaruje, prekvapí, nadchýna chce odovzdať ľuďom vo svojom okolí, najlepšie všetkým a hneď, lebo je „pančelka“ a považuje to nielen za svoju radosť, ale aj povinnosť. Jej expozície vždy pamätajú na interakciu s divákom (Tvoj súkromný vesmír, inštalácia, 2025 na tejto výstave), pretože „nič neprejde mysľou, čo sa nedotklo zmyslov“.
Ústrednou Evinou vlastnosťou, ktorá sa prelína celou jej tvorbou je kontemplácia v tom najširšom význame – od duchovnej cez vedeckú až ku vlastnej introspekcii, k sebapoznaniu, či sebaspytovaniu. „Horizont je miesto, kde sa končí cesta a začína sa nebo“. Priestor pred horizontom nazval M. Heideger “anwesung“ – prítomnosť, svet vecí, skutočný, hmatateľný tu. Priestoru za horizontom dal pomenovanie „abwesung“- neprítomnosť tam. Abwesung nemá tvar, je bytostne neurčiteľný, neobjektivizovateľný, záhadný, teda neužitočný. A práve tam sa nachádza umenie. Ak surfujeme medzi tu a tam, zisťujeme aká je „neužitočnosť“ dôležitá. Tam je priestor zabúdania na existenciu tu, vďaka tam zisťujeme, aký je život tu krásny. V týchto priestoroch Eva osciluje. Život jej pripravil prekvapivé inšpirácie. Napríklad niekoľkonásobnú celkovú anestéziu – cielene navodenú stratu vnímania zmyslových podnetov, reverzibilné vyradenie niektorých životne dôležitých funkcií organizmu. Tam, kde ľudia obyčajne prežívajú fatálne obavy o svoj život, prichádza Eva s projektom. Snaží sa spomenúť si, zaznamenať prechod medzi tam a tu, o čom bolo jej bez/pod/ne/vedomie? Debatuje s pacientmi, zapisuje si texty, pocity, transformuje ich do výtvarnej podoby Z cyklu The Secret (svetelná inštalácia, 2025). Je pripravená na situácie, kde tím lekárov zapadá do jej predstáv o sci-fi priestore. Ako vtedy dávno. Ešte ako Eva Tkáčiková, podstúpila operáciu chrbtice a do svojho organického tela prijala anorganické skrutky. Stáva sa „kiborgom“, človekom vylepšeným umelými súčasťami. Stotožňuje sa s E.T. (cca od nultých rokov 21. storočia až doposiaľ používa tento pseudonym). Leží v sadrovom korzete, cíti sa cudzia, opustená a opakuje si ikonickú vetu „E.T. chce domov“. Ale už čoskoro skúma oddelenia nemocnice, fotografuje, zaujíma ju prostredie ultrazvuku a röntgenových snímok, ktoré prekračujú horizont bežného videnia My Space I,II (fotografie, 2007), či filigránske koronárne stenty, ktoré majú hodnotu života Z cyklu Still Life (fotografie, 2008). Eva je konceptuálnou umelkyňou. Stretnutie s jej umením nie je jednoduché, vyžaduje si od diváka vysokú dávku empatie, otvorenosti aj vedomostí.
Vzťah medzi tu a tam, nachádza aj v sprostredkovaní foto-záznamov mriežok z historických spovedníc, z miest, kde človek zápasí so svojimi slabosťami, a prechádza do stavu duchovného zmierenia. Koncept Spoveď (video; foto 2009-2023): „ …zachytáva kovové spovednice z najznámejších chrámov v Ríme (Kostol sv. Ignáca, Bazilika sv. Pavla za hradbami, Bazilika Panny Márie na oltári nebies, Lateránska bazilika, Chrám sv. Petra…), ktoré roky zaznamenávam…. Spovednice fotené v šere chrámov môžu byť symbolom vnútornej premeny, ale môžu asociovať aj stres, pocity hanby, pokrytectva… Cez perforované priehradky spovedníc najznámejších chrámov, tisícky veriacich vyznali a vyznávajú svoje tajomstvá, intímne príbehy, najsilnejšie emócie…“ V priestore výstavy je dielo situované do ticha za arkádami, kde s ním divák môže zotrvať sám
Od ticha duše do priestorov vesmíru. Čiastočný pôvod autorkinho záujmu o vesmírnu problematiku (trochu sebecky) pripisujem aj projektu Kozmický dizajn v priestoroch Hvezdárne a planetária v Prešove. Teritórium tejto inštitúcie sa stalo príťažlivou výzvou na tvorivé stretnutia, kde umelecké diela doslova splývali s vedeckými exponátmi. Súbežne je to aj autorkin narastajúci vzťah k ekológii a životnému prostrediu, ktoré ju viedli k prehodnoteniu významu plastového odpadu. V období cca od r. 2013 povýšila vo svojej tvorbe recykláciu plastu na základnú umeleckú surovinu Z cyklu Matky Terezy (objekty, 2015–2025). Plast sa pre ňu stáva „mramorom súčasnosti“. „Umelá hmota je záhadou, pretože umelosť plastu je absolútna: môže sa stať vedrom aj šperkom…celý svet môže byť plastický a dokonca aj samotný život, keďže sa začínajú vyrábať umelé aorty.“ Evine plastové kozmické moduly nevznikli v ateliéri, ale so štipkou ženského sarkazmu v kuchyni, či v kúpeľni. Teší ju spomalenie reťazca spotreba – odpad. Kozm/et/ický plastový materiál nachádza vo svojom okolí – kombinuje ho, spája, dáva mu nový význam. Celkový vzhľad nových objektov zjednocuje striebornou farbou a dopĺňa svetlom Z cyklu Cosmic Girl ( svetelná junk-art inštalácia, 2015–2025 ). Moduly v sebe nesú úmyselnú dadaistickú naivitu a veľkú dávku hravosti. Napriek tomu v kontexte výstavy pôsobia vážne a prinášajú mysterióznu atmosféru. Veľmi podobný charakter má aj dominantný záverečný videoart Z cyklu Kozmický dizajn (video, 2013), kde v laboratóriu mikropriestoru kuchyne (s nadšením pre ňu vlastným) prebieha božské varenie – makroproces vzniku planét.
K najnovším autorkiným objektom patria rozety, tvorené filigránskym perforovaním plastových dosák, ktoré umiestňuje do konštelácií s inými dielami. Ich pôvod je parafrázou na magickosť gotických okien, ktorým týmto vzdáva hold. Sú pre ňu bránou pre svetlo, ale aj zdrojom tieňov, či odrazov. Vo vstupnom diele výstavy Z cyklu The Secret (svetelná inštalácia, 2025), sú umiestnené na kovových bareloch, kde tvoria krehkú svetelnú hranicu medzi symbolickými nositeľmi ohňa a vody a ľudským poznaním.
V priestore výstavy sú inštalované popisy k dielam – dizajnérske práce Sama Čarnokého s použitím jeho autorského písma Secret Space a Corner C Regular.
Eva Čarnoká svojou tvorbou spája hranice vizuálneho umenia a konceptuálneho myslenia. Výstava 50+ Background Ideas nie je len reflexiou jej životnej cesty, ale aj premysleným dialógom medzi prítomným a neprítomným, medzi materiálnym svetom a transcendentálnou rovinou percepcie. Je výpoveďou o tom, že umenie dokáže byť mostom medzi empirickou skúsenosťou a neuchopiteľnou podstatou reality – medzi „tu“ a „tam“.
Edita Vološčuková, kurátorka výstavy
