V dobe, kedy sa pojem „postpravda“ (post-truth) stáva bežnou súčasťou nášho každodenného jazyka, sa realita javí čoraz menej uchopiteľnou a viac závislou od individuálnych interpretácií. Vo svete preplnenom konšpiráciami a hoaxami, je čoraz náročnejšie odlíšiť pravdu – zdeformovanú, rozmazanú či fragmentárnu – od fikcie. Okolnosti nedávnej pandémie, či vojny na Ukrajine nás podnecujú ku kritickej reflexii o rôznych formách úniku z tejto fluidnej reality. V týchto kontextuálnych rovinách operuje výtvarná tvorba Jozefa Mnicha, absolventa magisterského štúdia VŠVU, ktorá sa zameriava na skúmanie otázok pravdy, eskapizmu a informačného chaosu – no najmä úniku ako symptomatického prejavu dnešnej doby či už vo fyzickom, alebo mentálnom zmysle. Mnich sa v teoretickom rámci svojej diplomovej práce odvoláva na pojmy ako postfaktualita, konfirmačný bias či informačné preťaženie. V tomto duchu autor poukazuje na to, ako rýchlosť a objem informácií ovplyvňujú spôsoby, akými si vytvárame obraz sveta. V jeho vizuálnom jazyku sa preto pravda nikdy neobjavuje ako transparentná či pevná entita, ale ako fragment, náznak či ilúzia. Jeho diela nie sú naratívne ani dokumentárne; skôr predstavujú otvorené vizuálne pole. Dominujú im portréty a figurálne kompozície, často zobrazujúce neurčité postavy – rozmazané, zdeformované, či „rozpustené“ v kolážovitom pozadí. Tieto anonymné tváre, nesúce v sebe istú dávku psychologického napätia, odkazujú na „mentálny obraz“ človeka v digitálnom veku. „Blur“ efekt Minchových diel možno vnímať aj ako rozostrenie alebo rozmazanie faktov v post-faktuálnej dobe. Avšak v jeho tvorbe sa tieto témy neobjavujú explicitne – nie sú konkretizované – ale sú vnorené do obrazového priestoru, akoby sa stali jeho atmosférou. Mnich totiž neprináša odpovede, ale skrze obrazy kladie otázky. Nepracuje s priamym naratívom, ale s vizuálnym napätím – podobne ako sa v realite stretávame so zmätkom, množstvom vrstiev a neurčitosťou informácií, tak aj jeho obrazy pôsobia ako mapy chaosu či sedimenty pamäte. Mnichove diela sú vrstevnaté – technicky, vizuálne i významovo. Predstavujú zneistený obraz súčasnosti – obraz, ktorý nie je ani stabilný, ani jednoznačný, ale fragmentárny, rozostrený, vrstevnatý a často aj vedome zdeformovaný. Autor pracuje s grafikou, maľbou, monotypiou a digitálnymi podkladmi, ktoré vrství, rozmazáva, modifikuje. Technika olejovej monotypie, ktorú Mnich rozvíja vo forme autorských experimentov, vytvára nestále, meniace sa obrazy, ktoré oscilujú na hranici medzi figúrou a abstrakciou. Čo sa skrýva pod vrstvou farby? Prečo niektoré časti obrazu zostávajú neodhalené? Tieto otázky sa netýkajú len výtvarného procesu, ale aj spôsobu, akým vnímame svet okolo seba. V dobe presýtenej obrazmi a stratou dôvery vo fakty, sa vrstvenie stáva vizuálnou metaforou pre prekrývanie reality ilúziou. V autorovej tvorbe tak vzniká komplexné obrazové pole plné napätia, kde sa pravda prelína s fikciou, realita s imagináciou, fyzický obraz s mentálnym. Významným motívom v dielach Jozefa Mnicha sú aj postavy na koňoch či kone samotné. Táto ikonografia nesie historické, symbolické i poetické vrstvy. Kôň, od antiky chápaný ako znak slobody a pohybu (vpred), je v Mnichových dielach ambivalentný – vystupuje ako posol úteku a vojny, ako metafora slobody a nezávislosti. Tieto výjavy môžeme chápať ako odkazy na súčasné vojnové konflikty, ale aj ako mytologizované výjavy z kolektívneho podvedomia. V ich ambivalencii sa odráža aj skúsenosť súčasného človeka – neustále oscilujúceho medzi túžbou po slobode spojenou so snahou utiecť na jednej strane a potrebou čeliť realite a zotrvať na strane druhej. Výstava Podoby úniku tematizuje samotný pojem úniku v jeho mnohovrstevnatosti. Únik môže byť aktom oslobodenia, ale aj útekom pred zodpovednosťou. Môže byť psychologickou obrannou reakciou na traumu, ale aj formou eskapizmu, skrz ktorý sa vyhýbame náročným spoločenským témam. V súčasnej vizuálnej kultúre, kde dominujú rýchle obrazy či skrolovanie na sociálnych sieťach, sa únik stáva bežným režimom vnímania. Mnichove diela preto možno vnímať aj ako vizuálne spomalenie, pozývajúce k dlhšiemu pozorovaniu a kontemplácii. Divák je vyzvaný „čítať“ obrazové vrstvy ako odtlačky doby. Tento princíp vrstvenia má v autorovej práci nielen technickú, ale aj konceptuálnu funkciu, keďže maľba je súčasne povrchom aj pamäťou, stopou i znakom. Výstava preto nie je retrospektívou ani tematickou sondou v tradičnom zmysle. Je vizuálnym poľom, ktoré ponúka možnosti interpretácie bez ich vynútenia. Divák sa teda stáva súčasťou slučky / rekurzie – akéhosi kruhového pohybu medzi obrazom a významom, medzi tým, čo vidí, a tým, čo si predstavuje. Únik tu nie je cieľom, ale trvalým stavom či procesom. Podoby úniku je preto zároveň pozvánkou na spomalenie. Vo svete neustáleho pohybu a vizuálneho hluku autor ponúka diela, ktoré si vyžadujú pozorný, kontemplatívny pohľad. Diela nemajú jasné pointy ani príbehy – sú to obrazy neistoty, pochybnosti a hľadania. Divák je postavený do pozície výskumníka – má možnosť skúmať, čo je pod povrchom, čo zostáva skryté a čo si len domýšľa. Samotná obraznosť diel sa javí ako mentálna projekcia, kedy sa obraz objavuje až prostredníctvom interpretácie – nie ako fixná ikona, ale ako fluidná vizuálna stopa. Mnich teda vytvára vizuálny svet, v ktorom sa zrkadlí naše podvedomie, túžba po úniku, ale aj naša neschopnosť čeliť pravde. V kontexte dnešnej spoločnosti, ktorá je charakteristická neustálym spochybňovaním faktov, relativizáciou reality a individualizovaným výkladom sveta, predstavuje Mnichova tvorba vizuálny dokument postmoderného vedomia. Výstava teda nepredstavuje iba reflexiu úniku, ale aj úvahu o zotrvaní – v neistote, v obraze a v otázke pred čím vlastne utekáme?
Kurátorka výstavy: Martina Mrázová
___________________________________________________________________________________________________________________________________________________
¹ V roku 2016 bolo slovo „post-pravda“ (post-truth) zvolené ako „Slovo roka“ (Oxford Dictionaries). Tento pojem označuje okolnosti, za ktorých majú objektívne fakty menší vplyv na formovanie verejnej mienky než apely na emócie a osobné presvedčenie. Termín po prvýkrát použil Steve Tesich v roku 1992 ako kritiku americkej spoločnosti, ktorá bezhlavo prijímala klamstvá vtedajšej prezidentskej administratívy. V roku 2016 sa pojem stal znovu aktuálnym v kontexte prezidentských volieb v USA a Brexitu. ² Pojem „obraznosť“ rozvíja Whitney Davis v publikácii A General Theory of Visual Culture. Podľa autora obraznosť nepredstavuje obyčajné zobrazenie, ale jav, kedy sa obraz „zobrazí ako niečo“ – farebná hmota v Mnichovej tvorbe sa replikuje spôsobom, aby v nej divák následne videl objekty. Zahŕňa spontánny, často nepredvídateľný akt videnia, pri ktorom sa vizuálna konfigurácia interpretuje ako konkrétna vec. Táto udalosť videnia podobnosti nie je fixná, ale premenlivá a citlivá na kontext, čo umožňuje neustálu reinterpretáciu a rozpoznávanie obrazov. Obraznosť predstavuje horizont možností, v rámci ktorého zobrazovanie stelesňuje dynamické procesy, ktoré majú korene vo vizuálnej udalosti vnímania podobnosti, a nie výlučne v samotných objektívnych znakoch alebo hmote.
