Situácie III. Repetícia, čas a význam
akvizície z rokov 2021 – 2022
Krajská galéria v Prešove
Výstava Situácie III. predstavuje dialóg troch solitérnych osobností slovenského umenia – Dušana Pončáka, Petra Rónaia a Petra Rollera a zároveň ponúka výber akvizícií galérie z rokov 2021 – 2022. Aktuálna expozícia sa zameriava na to, ako ticho a procesualita zvolených diel artikulujú témy repetície, plynutia času a vrstvenia významov v postmodernej situácii.
Repetícia ako spôsob myslenia
Spoločným menovateľom vystavených diel je chápanie repetície nie ako stagnácie alebo mechanického návratu k tomu istému, ale ako aktívneho tvorivého princípu. V maľbe, kresbe aj koncepte sa opakovanie stáva metódou myslenia a nástrojom skúmania času, identity, pamäti a významu. Repetícia tu nefunguje ako kópia, ale ako proces, v ktorom sa každý návrat nevyhnutne mení pod vplyvom nového kontextu, skúsenosti a situácie.
Tento princíp má v slovenskom výtvarnom umení silnú tradíciu. Už v konceptuálnych stratégiách Júliusa Kollera sa opakovanie gest, znakov a každodenných situácií stávalo spôsobom kritickej reflexie spoločnosti i samotného umenia. Podobne Rudolf Sikora pracoval s cyklickosťou motívov vesmíru, zániku a obnovy ako vizuálnym modelom času a existencie. V abstraktnej polohe Miloš Urbásek rozvíjal princíp seriálnosti, rytmu a opakovania geometrických štruktúr ako vizuálneho jazyka pohybu a trvania.
Na tieto tradície nadväzuje aj výstava Situácie III. Repetícia, čas a význam, v ktorej sa opakovanie objavuje v rôznych podobách: v rytme Pončákových Drapérií, v sériovosti Rollerových Známok i v návratoch Rónaiových autoportrétov k vlastnej identite. V každom prípade však nejde o uzavretý kruh, ale o špirálu – návrat, ktorý vždy prináša posun.
Repetícia sa tu stáva nositeľom pamäti. Každé nové gesto nesie stopu predchádzajúceho, každý obraz odkazuje na ten predošlý a každý objekt funguje ako fragment širšieho časového reťazca. Výstava tak otvára otázku, čo zostáva rovnaké a čo sa nevyhnutne mení, keď sa motív, znak či situácia opakovane vracajú v nových súvislostiach.
Repetícia ako rytmus a séria (Dušan Pončák)
V diele Dušana Pončáka sa repetícia prejavuje cez analytický pohľad na formu. Súbor Drapérie I.–II. (1993–1994), pozostávajúci z 19 listov realizovaných rudkou, nie je len štúdiou materiálu, ale repetitívnym záznamom sochárskeho videnia preneseného na papier. Pončák, známy svojou „bravúrnou modeláciou a vypätosťou formy“, tu využíva opakovanie motívu drapérie na skúmanie svetla a tieňa, čím vytvára rytmický celok. Táto séria reprezentuje autorov „obsahovo vyhranený akcent na mnohoznačný vnútorný svet“, kde sa klasický archetyp v počte 19 kusov mení na meditáciu o variabilite jedného vizuálneho problému.
Čas ako absurdná slučka a mutácia (Peter Rónai)
Peter Rónai do situácie vstupuje s prácou Watch and go II. Hlava XXII. (2003). Séria 7 plátien priamo nadväzuje na jeho stratégiu „sebakontextualizácie a sebamutácie“. Názov Hlava XXII. (podľa Josepha Hellera) odkazuje na absurdný paradox, z ktorého niet úniku, čo Rónai vníma ako metaforu pre postmoderný stav umenia. Tieto diela sú „klonovanými zrodencami jedného predka“, ktoré prešli technologickou transformáciou. Čas je tu prítomný v procese mutácie – Rónaiove „hlavy“ prežívajú rôzne technologické procesy, čím potvrdzujú, že „o čo viac sa menia, o to viac zostávajú takými istými“. Plátno a akryl sú v tomto prípade prostriedkom pre „kontextuálnu hru“, ktorá ironizuje stabilitu autorského portrétu.
Význam ako dešifrované posolstvo (Peter Roller)
Peter Roller v diele Známky-triptych (2016–2017) spracúva svoju dlhodobú fascináciu „poštovou tematikou“ a vizuálnou poéziou. Známka ako objekt je nositeľom informácie, ktorá putuje v čase a priestore. Roller tu využíva techniku koláže, aby vytvoril „fragment, náznak a symbol“. Triptych ako klasická forma repetície tu neslúži na zdvojenie, ale na rozdelenie významu do troch fáz. Rollerove „znaky“ na papieri sú paralelou k jeho rituálnym Petrogramom – sú to zašifrované posolstvá, ktoré vedú dialóg s divákom a vyzývajú ho k interpretácii efemérneho záznamu komunikácie.
Spojenie týchto diel vytvára Situáciu III. ako priestor stretu troch spôsobov práce s časom a významom. Pončák chápe repetíciu ako disciplinované vrstvenie gesta a hmoty, v ktorom sa telo mení na nositeľa pamäti. Rónai rozkladá identitu na sériu premenných obrazov, kde sa čas prejavuje ako vnútorný proces neustálej premeny. Roller zas fixuje skúsenosť do archetypálnych znakov, ktoré fungujú ako tiché stopy trvania.
Výstava tak ukazuje, že umelecký význam nevzniká jednorazovo, ale formuje sa v napätí medzi opakovaním, posunom a novým kontextom. Repetícia sa stáva nástrojom poznania a spôsobom, ako vnímať čas, pamäť a ľudskú skúsenosť v ich neustálej premenlivosti.
Martin Kudla a Astrid Derfiňáková
