Výstavný projekt s názvom „Vnútorný priestor“ je ambicióznym expozičným pokusom retrospektívnym spôsobom reflektovať doterajšie umelecké aktivity košického sochára a intermediálneho umelca Michala Machciníka (1989). Ambicióznym z toho dôvodu, že nie je častým javom pracovať na expozícii autora na prelome mladej a strednej generácie formou retrospektívneho prístupu. Doterajšia umelecká tvorba Michala Machciníka však umožňuje takúto kurátorskú koncepciu a tá systematicky dokumentuje najzásadnejšie témy a okruhy autora. Michal Machciník nastupuje na umeleckú scénu prakticky okamžite po skončení štúdií na Fakulte umení a kontinuálne rozvíja svoj umelecký program, ktorý si osvojuje tradičné sochárske remeslo v rozšírení o konceptuálne prístupy akými sú objekt, environment, nájdený objekt, asambláže, video, umenie vo verejnom priestore a inštalácie.
Výstava je rozdelená do siedmych základných tematických okruhov, ktoré prezentujú vybrané umelecké koncepty k danej skúmanej oblasti. Machciník totiž pristupuje k umeleckému dielu ako výskumník a skúma možnosti práce s priestorom v kontexte trojdimenzionálneho chápania vonkajšej a vnútornej reality. Ako sochár sa tak snaží zobrazovať nielen vonkajšiu, videnú realitu, ale zaujímajú ho najmä vnútorné entity, vnútorné priestory, ktoré zhmotňuje pomocou špecifických autorských techník. Prvým okruhom sochárskej prezentácie Machciníka je súbor sadrových búst – portrétov verejne známych i vlastných priateľov z okruhu autora, ktoré Machciník vytvára súbežne počas doterajšej tvorivej činnosti. Reprezentujú tradičnejší, ale o to vzácnejší prístup v súčasnom umení a sú dokladom talentu, zručnosti a výsledkom školenia „Bartuszovej školy“. Ostatný prístup vychádza z prekročenia ateliérového rámcu produkcie umenia a je výsledkom priam archeologického prístupu a skúmania prírodných procesov, ktoré autor niekedy náhodne, inokedy vedome konfrontuje s prítomnosťou stopy človeka.
Osobitý záujem okruhu tak autor prezentuje v inštalácii a videách venovaných téme Trampingu, ktorý je špecifický najmä v československom prostredí a predstavuje nielen voľnočasovú aktivitu, ale pre Machciníka je to fenomén i oslava nekonzumnej spoločnosti a určitý svetonázor, ktorý edukačným spôsobom prezentuje vo videách a zhmotňuje v inštalácii Bivak starého trampa. V inštalácii Hoplit 2020 n. l. Machciník prezentuje figuratívnu podstatu sochárskeho umenia v genéze antických póz a využíva telo ako archeologický artefakt nájdený v budúcnosti, ktorý prezentuje vývoj ľudskej rasy v častokrát veľmi abstraktne vnímaného geologického i historického chápania času. Ústrednou inštaláciou je monumentálne prevedený Benediktov priestor – miesto pre sv. Benedikta pustovníka. Táto inštalácia v sebe spája dve dôležité roviny autorského programu Machciníka – priestor ako kontemplatívne miesto zhmotnené v sochárskej podobe a sakrálne východiská, ktoré sú poznávacím znakom Machciníkových inštalácií. Benediktov priestor je zároveň vyjadrením sociálneho statusu umelca, štylizujúceho sa do pozície svätca – askéta. Jaskynné priestory v horách, či rôzne prirodzené i umelé otvory, skrýše boli životným priestorom praktizovania asketického spôsobu života a táto monumentálna inštalácia je intímnou rekonštrukciou životného priestoru zakladateľa benediktínskeho rádu. Východiskami tém vnútorných priestorov sú série z cyklu Pocta ďatľovi – dutina, v ktorej sa utvára čas, ktoré boli prezentované v roku 2020 na kolektívnej výstave Do divočiny v Slovenskej národnej galérii. Tým opäť predchádzala komornejšia séria Vedomie, dutina, v ktorej sa utvára čas, ktorá bola prezentovaná na vôbec prvej samostatnej výstave autora na prelome rokov 2016 – 2017 vo Východoslovenskej galérii. Poslednou kapitolou expozície je séria Hláv, ktorá prezentuje ready-made objekty komornejšieho charakteru. Tie sú súčasťou pomyselných kabinetov prírodopisu (Hlavy z lesa, Kovové hlavy, Kométa, Atómy), kabinetu kuriozít, ktorého súčasťou sú preparáty vtákov, ktorým autor v kombinácii s inými nájdenými predmetmi dáva druhotnú funkciu v podobe trofeje i postmodernej edukačnej pomôcky.
Tvorivé procesy Machciníka sú výsledkom pedagogického vedenia prof. Bartusza, v ktorého ateliéri absolvoval Machciník sochárske školenie. Machciníkovo intermediálne dielo sa pohybuje na rozhraní sochy, objektu, konceptu a nových médií. Vo svojich realizáciách skúma najmä priestor ako fyzickú entitu v konfrontácii s kontemplatívnym odkazom topograficky vnímanej reality. V roku 2023 Machciník participoval na európskom projekte spolupráce RE-USE, ktorý skúma vzťahy medzi umením a prírodou. Výstupom tohto víťazného projektu je medzinárodné kolektívne dielo vo verejnom priestore – Zvuková krajina miesta Fossvogur, inštalované v Reykjavíku na Islande. Neodmysliteľnou zložkou Machciníkovej tvorby je ešte nespomenutá performatívna zložka, ktorá však v jeho vlastných umeleckých projektoch je skôr bočným produktom. Intermediálny presah takéhoto performatívneho charakteru predstavuje Machciníkove zapojenie do víťazného projektu Slovenského pavilónu na XV. Pražskom Quadriennale performatívneho dizajnu a priestoru v roku 2023, kde v spolupráci s kolektívom autorov prezentoval inštaláciu Domov je teplo.
Ako jeden z mála súčasných autorov mohol na základe projektu Košického samosprávneho kraja Umenie na mieste X realizovať sochársku inštaláciu vo verejnom priestore, konkrétne v katastri obce Zádiel. Dielo svojou siluetou evokuje letiacu kométu na horizonte. Tvar vznikol kombináciou recyklovaných častí technických a prírodných materiálov, a to bubna miešačky a vyhodených vianočných stromčekov. Objekt je inštalovaný na pomedzí prírodnej rezervácie a industriálnej krajiny, pričom pohľadovo a koncepčne prepája vápencové skaly Zádielskej doliny s neďalekou stavbou cementárne. (Peter Megyesi, 2023). Inštalácia v okolí zádielskej prírody je pozoruhodným počinom v oblasti land-artových projektov na východnom Slovensku.
Pre obec Zádiel vytvoril projekt Zádielsky kabinet – Výstava regionálnych expozícií v múzeu Zádiel, ktorý verejnosti prezentuje originálnu zbierku predmetov zozbieraných od obyvateľov obce, ktorí podľa vlastného uváženia predmety zapožičali, resp. darovali do dočasnej expozície. Inštalácia predmetov vychádza z umeleckého programu autora, ktorý dlhodobo pracuje s fenoménom nájdených predmetov. Prístup Machciníka v kontexte jeho tvorby a vytvorenej expozície sa dá pomenovať aj novým slovným spojením, kedy sa jedná o akúsi formu „art-trampingu“. Spojenie umenia a tuláctva v prírode, či krajine dáva v umelecko-historickej súvislosti nový rozmer a pohľad na vytváranie umenia ako formu objektu a inštalácie. Fenomén spomínaného trampingu je pre neho prienikom medzi človekom, krajinou, miestom a prírodou. Je to životný štýl, názor, ktorý sa stal výtvarnou stratégiou zároveň a odvoláva sa na tradíciu československého kultúrneho prostredia.
Machciník ukončil štúdium na Fakulte umení v Košiciach v ateliéri slobodnej kreativity a 3D pod vedením Juraja Bartusza. Počas štúdia absolvoval stáž na pražskej Akadémii výtvarných umení v sochárskom ateliéri Jindřicha Zeithammla (2012), v roku 2015 bol semifinalistom ocenenia Start point prize – ocenenie pre diplomantov európskych umeleckých škôl. V rokoch 2016 – 2020 absolvoval doktorandské štúdium pod vedením prof. Petra Rónaia, ktorého výstupom bola dizertačná práca Umenie v priestore a priestor v umení. Dutina a vnútorný priestor v súčasnej sochárskej tvorbe. V súčasnosti pôsobí na Fakulte umení, katedre výtvarných umení a intermédií ako odborný asistent.
Miroslav Kleban
