miesto: Krajská galéria v Prešove, Suterén, Hlavná 53
vernisáž: vo štvrtok 5.2.2015 o 16.00
trvanie: 5.2.-22.3.2015
kurátor: Jozef Ridilla
Multimediálny projekt prešovského výtvarníka, rodáka zo Zvolena (1959) Stana Šalka prezentuje 40 diel z posledného tvorivého obdobia.
Pozvanka_Salko
Tien_2014_komb_tech
Stano Šalko sa do priestorov Krajskej galérie vracia po siedmich rokoch s novým súborom diel. Zostáva verný multimediálnemu a experimentálnemu charakteru tvorby, o čom svedčí i samotný názov výstavy. Autorovým východiskom sa stal plastický výtvarný objekt, ktorý previedol do formy počítačovej grafiky, preniesol na plátno a domaľoval. Trojnásobným transformovaním nadobudla pôvodná umelecká forma sekundárnu podobu a významy a interpretačne sa rozvrstvila. Zároveň autor, ktorý neprestáva byť výtvarne cítiacim umelcom, prenecháva priestor i riešeniu estetických problémov, za uplynulé štvrťstoročie systematicky odsúvaným do úzadia celou generáciou výtvarníkov čoby ťaživý relikt minulosti. Neustála negácia možností estetického vyjadrenia vyvolala pochopiteľne u veľkej časti výtvarnej obce negujúcu reakciu.
Moment prevedenia trojrozmerného objektu do plochy paradoxne nemá reduktívny charakter, lebo ide o úsilie dodať tretiemu rozmeru nové dimenzie myšlienkové, umelecké, výtvarné. Absorbcia plastickej reality plochou prináša novú slobodu vnímania. Nejde však o bleskovú a neosobnú apropriáciu, ako je tomu v prípade fotografického média s objektívno-dokumentárnym zacielením, Šalko z výtvarného diela vytvára dielo nové. Leitmotívom tohto prerodu je previazanie realít, ide o pripomienku intertextuality (nič nevzniká na zelenej ploche) nielen v umení, ale i v živote. Šalkov postup možno chápať optikou fyziológie a psychológie vnímania – na plátne ľudskej pamäti sa ustavične premieta vonkajšie dianie a ustaľuje sa do obrazov, ktoré sú s vonkajším svetom len zdanlivo totožné, deformované alebo i výrazne odlišné. Šalko tematizuje prácu umelca, ktorá nie je ničím iným než subjektívnou transpozíciou objektívneho. Autorov intelektuálny počin nemá konceptuálny rozmer, umelecký zámer stmeľuje priam klasickým gestom finalizácie, čím dáva najavo, že tak dlho marginalizované estetické kategórie považuje za stále aktuálne. V intenciách retour ? l´ordre 20-tych rokov sa i Šalko snaží zlúčiť výdobytky neokonceptuálneho umenia s tým, čo sa mu v tradícii javí ako progresívne. Tak vznikli napr. kompozície „Origami“ (olej, akryl, sprej) ako výrazovo silná výtvarná meditácia o sile krehkosti, o pominuteľnosti i mágii tvorby.
Jozef Ridilla
