DIELO MESIACA jún 2015
Dalma Kakuszová: „Ženský akt s tigrou kožou“, olej, plátno, 1938, D-588
reštaurované: Andrej Liščinský, 2014-2015
foto: Gabriela Kutajová
Dalma Kakuszova_Akt
Životné osudy akademickej maliarky Dalmy Kakuszovej-Jesenskej sú pre nás predbežne málo známe. Vieme, že sa narodila 28. januára 1918 v Prešove, v roku 1943 sa presťahovala do Budapešti a žila minimálne do 80-tych rokov. Vieme tiež, že študovala na budapeštianskej Akadémii, potom vo Florencii a v Ríme. Zo zachovaných prác je zjavné že vynikala v realistickej figurálnej maľbe, k čomu dozaista prispela jej kariéra kopistky starých majstrov.
Kakuszovej ženský akt zo Krajskej galérie reprezentuje špecifický druh „páčivého“ umenia, ktoré bolo ešte donedávna zaznávané ako neumelecké iba preto, že malo predpoklady na dobré komerčné zhodnotenie a nevyžadovalo nijaké zvláštne intelektuálne zainteresovanie tvorcu či diváka. Vďaka ideám postmoderny dnes k nemu môžeme pristúpiť celkom nezaujato.
V roku 2008 vydala česká historička umenia Marie Rakušanová knihu „Bytosti odnikud / Metamorfózy akademických principů v malbě první poloviny 20. století v Čechách“, v ktorej podrobuje kritike maliarstvo typu „Ženského aktu s tigrou kožou“. Nejde zďaleka o kritiku negatívnu, autorka volí postoj zhovievaný, i keď po zásluhe sčasti ironický. Pre jednu z kapitol príznačne volí pomenovanie „Nebezpečí – bezpečí kýče“, pre inú zase „Obrazy čerstvého masa“ (francúzsky spisovateľ a výtvarný kritik Joris-Karl Huysmans (1848-1907) takto nazýval akademické akty od Cabanela a ďalších). Tajomné slovné spojenie „bytosti odnikiaľ“ v názve knihy si Rakušanová vypožičala od francúzskeho umeleckého kritika Camilla Muclaira (1872-1945), ktorý v roku 1905 tento sugestívny termín použil v zmysle kritiky v tom čase ešte stále živého a preceňovaného akademizmu. V Mauclairovom chápaní akt namaľovaný podľa akademických princípov nemôže byť reprezentantom krásy, pretože ide o „bytosť, ktorá je odnikiaľ“. Toto označenie sa javí ako výstižné i v prípade akademicky poňatých aktov 20.–40. rokov 20. storočia, i keď tieto výtvory vzhľadom k zmeneným spoločensko-umeleckým súvislostiam je potrebné interpretovať trochu ináč.
Kakuszovej akt je vzdialenou ozvenou alegorického a mytologického akademizmu 19. storočia, v ktorej sa už ozýva novoveký fenomén masovej kultúry – komerčnej fotografie, plagátu, ilustrácie (časopisy, kalendáre, pohľadnice) a filmu (filmové časopisy a plagáty). Nepretržitá prítomnosť novodobej masovej vizuálnej kultúry mala (a ako nás učia dejiny súčasnosti – i dnes má) obrovský dopad na estetiku neoakademických diel. Zobrazená žena nie je ani alegóriou Jari, ani personifikáciou Mladosti, nie je ani Múzou, Venušou, Psyché či Gráciou, ani Odaliskou či Otrokyňou z orientálneho trhu, nie je však ani konkrétnou osobou – je dokonale anonymná. Konkrétny model je pozbavený identity v prospech akejsi univerzálnej bytosti vyžarujúcej večnosť. Vzniká ideologicky (nie však umelecky a esteticky) bezfarebné zobrazenie ľudskej bytosti. Ide o estetiku, kde sa akt ocitá na plátne nie v nejakej súvislosti (obsahovej či významovej), ale kvôli aktu samotnému. Fyzickosť zobrazeného tela je tak neobyčajne zdôraznená, čím pred umelcom vyvstáva nebezpečenstvo skĺznutia k lacnej páčivosti, lascívnosti či dokonca vulgárnosti. Máme do činenia s problematikou prvoplánového erotizmu i s otázkami týkajúcimi sa ľudskej dôstojnosti (vrátane autorskej). Do problematiky tohto typu umenia výrazne vstupuje otázka podielu objednávateľa na koncepcii diela ako aj otázka vnútorného stotožnenia sa umelca s týmto typom tvorby.
Naše dielo je v istom zmysle obdobou modernistických Matissových aktov z 20-tych rokov, jeho odalisiek obklopených dekoratívnymi predmetmi a tkaninami. Matissova maľba je však výrazne plošná. Kakuszovej kontrast medzi veristickým, haptickým poňatím aktu a dvojrozmerne pôsobiacimi okolitými predmetmi (ktorých plochosť je ešte zvýraznená abstraktným geometrickým vzorom na koberci a kožušine) pripomína koncept Modiglianiho aktov.
Pohnútky k tvorbe takýchto aktov (zvlášť Kakuszovej aktu so zvieracou kožou) dobre ozrejmí postava spaľovača mŕtvol v rovnomennom filme Juraja Herza z roku 1968, ktorý pri pohľade na holú stenu vyjadruje túžbu mať tam obraz nejakého dravca, čo je vizuálne prepojené s krátkymi prestrihmi na obrazy nahého ženského tela. Vkusové niveau blahobytnejšej strednej vrstvy medzivojnového obdobia snáď nemohlo byť priblížené výstižnejšie.O tom, že erotikou presýtené zobrazenia vznikali predovšetkým na základe želania objednávateľov dokladá prípad obrazu „Bakchanálie“ od rimavskosobotského maliara Eugena Makovitsa z rokov 1928-1933. Podľa pamätníkov objednávateľ obrazu, miestny advokát, dielo odmietol pre nedostatočný erotický účinok, keďže si pod udaným názvom predstavoval oveľa pikantnejšie spracovanie.
„Ženský akt s tigrou kožou“ patrí k tomu typu diel, ktoré vzbudzujú buď nekritický obdiv alebo kategorické zamietnutie. Predovšetkým je ale výrečným svedectvom rozporuplnej doby, v ktorej ešte koexistovali diametrálne odlišné umelecké koncepcie – živý modernizmus a živý akademizmus.
Jozef Ridilla
