Bartolomej Janek: „Šarišský potok“, olej, plátno, 1995, O-1062
foto: Gabriela Kutajová
zb O 1062 B Janek (1) orez a
Maľovanie tých, ktorí sa kategóriou umenia a umeleckosti nezaoberajú (i keď niektorí pociťujú potrebu o tvorbe písať), necítia sa byť viazaní akademickými princípmi (i keď o ne niekedy usilujú), neprešli profesionálnym výtvarným školením (zväčša) a pre ktorých je autocenzúra vecou neznámou radíme do oblasti naivného, insitného umenia. Rovnako ako tvorcovia „vysokého“ umenia, i oni v sebe živia radosť z tvorby i túžbu potešiť publikum, i oni sú hnaní vnútornou potrebou tvoriť. Avšak len oni sú schopní vniesť do umenia čistotu duše a spontánnosť „v surovom stave“. Z naznačeného je zrejmé, že pohybovať sa vo sfére naivného umenia je neľahké a nebezpečné.
Uveďme príklad. Sabinovský (šarišský) rodák Tivadar Kosztka-Csontváry (1853-1919) mal čiastočné akademické vzdelanie i povedomie o aktuálnom výtvarnom dianí, usiloval o uznanie v akademických kruhoch a zanechal po sebe obsiahle úvahy o umení a poslaní umelca. Išlo teda o kultivovanú osobnosť s intelektuálnymi rysmi, jeho tvorba však vypovedá o insitne cítiacom tvorcovi. Historici, ktorí sa Csontváryho tvorbou po rokoch zaznávania zaoberali, v úprimnej a sympatickej snahe priviesť jeho meno na výslnie videli jedinú možnosť jeho rehabilitácie v tom, že ho postavia na roveň slávnych postimpresionistov. Ako keby spätosť s Henri Rousseauom by Csontváryho dehonestovala.
V prípade iného šarišského umelca, Bartolomeja Janeka (1925-2005), sme pochybností o povahe jeho tvorby ušetrení, keďže sa v nej tradičné atribúty naivného umenia uplatňujú vo vrchovatej miere. Bartolomej Janek sa narodil vo Veľkom Šariši. Bol vyučeným strojným zámočníkom, čo sa prejavilo i v tematike niektorých jeho prác. Ako najstarší syn chudobných rodičov musel pomáhať rodine, preto sa dlho svojej záľube nemohol venovať a k maľovaniu sa vrátil až po štyridsiatke.
„Šarišský potok“ je obrazom, v ktorom umelec nestvárňuje skutočnosť takú, akou je, ale na základe svojej predstavy o tom, čo je pre skutočnosť charakteristické. Príznačné je znázornenie koní zboku, na spôsob tapetového vzoru. Emocionálne zaujatie nehatené konvenciami ho zároveň vedie k znázorneniu od reality sa do určitej miery odkláňajúcemu. Len tak mohla vzniknúť poéziou predchnutá vízia krajiny s koňmi, ktorých veľkosť je približne rovnaká bez ohľadu na priestorovú hĺbku. I prostredie výjavu nie je – napriek názvu – geograficky akurátne a skôr než Šariš evokuje pláne Levočských vrchov či hornej Oravy.
Kone sú na obraze rozostavené tak, aby v rámci kompozičného rozvrhu plnili priestorotvornú funkciu. K tomu ale nedochádza, keďže pre naivného maliara je samotná prítomnosť určitého prvku na obraze dôležitejšia než jeho adekvátne podanie vo vzťahu k ostatným prvkom. Tento antirealistický hierarchický koncept má priamy vzťah k primitívnym formám umenia vyzdvihujúcim magickú funkciu obrazu. Vzniká „posunutá“ forma realistického znázornenia, ktorá realisticky stvárňuje nie celok, ale len jeho jednotlivosti. Aj keď cieľom naivného maliara bolo verné zobrazenie skutočnosti, nevedome vytvoril také dielo, ktoré zhodnocuje optickú predlohu v súlade so želaním autora, s jeho podvedomou túžbou evokovať mýtický Eden či Zlatý vek.
V nadväznosti na závery českého historika a teoretika umenia Arséna Pohribného (1928-2012), rodáka z Prešova, môžeme i na tomto diele pozorovať syntézu troch prvkov pre naivné umenie typických – ornamentálnosti ľudového umenia, maloburžoáznej vecnosti (vývesné štíty, strelecké terče, objednávkové podobizne) a romantickej sentimentality púťových malieb.
Jozef Ridilla
