Názov výstavy: MURILLO
Podtitul: Oko viery
Miesto: Krajská galéria v Prešove, prízemie - Hlavná 51
Trvanie: 5.8. - 5.11. 2017
Kurátor: Mgr. Jozef Ridilla
Na jar v roku 2017 súkromný majiteľ deponoval v Šarišskej galérii vzácnu dobovú kópiu významného diela starého európskeho maliarstva v pôvodnom vyrezávanom a zlátenom barokovom ráme s bohatými akantovými rozvilinami. S jeho zvolením je teraz dočasne prezentovaný verejnosti pri príležitosti spomienky na rómsky holokaust. Pre prešovské publikum ide o skutočne ojedinelú možnosť bezprostredne sa oboznámiť s vynikajúcou ukážkou maliarskeho umenia Iberského polostrova. Skutočnosť, že preukázateľne ide o kópiu identifikovaného originálneho diela, neznižuje kvalitu samotnej maliarskej práce. Navyše ide o kópiu dobovú, ktorá zachováva všetky podstatné slohové rysy predlohy. Z úspešných kompozícií slávnych starých majstrov existuje početné množstvo dobových i neskorších, autorských, dielenských i akademických replík a kópií a tak je bežné, že vo svetových múzeách sa stretávame s "identickými dielami" (napr. obraz "Latona a sedliaci" od Annibale Carracciho visí jednak v Slovenskej národnej galérii, jednak v Arcibiskupskom paláci v Kroměříži). Tieto staré maľby - tak originály ako aj ich kvalitné kópie - majú zhodne veľkú umeleckohistorickú hodnotu. Napokon, gotické tabuľové maľby vznikali taktiež podľa predlôh (spravidla grafických listov) veľkých majstrov. Aspekt nepôvodnosti je typickým fenoménom starého umenia (umenia neskorého stredoveku a raného novoveku), to len moderné umenie neprimerane zbožštilo originál.
Prezentovaná maľba je kópiou obrazu "Madony s dieťaťom", známeho tiež ako "Cigánska Madona", ktorého originál sa nachádza v Galérii Corsini v Ríme a ktorý v 60-tych alebo 70-tych rokoch 17. storočia namaľoval Andalúzan Bartolomé Esteban Murillo (1617 Sevilla - 1682 Sevilla), jeden z najväčších španielskych barokových maliarov "Zlatého veku" (Siglo de Oro), predstaviteľ "veľkej štvorky" - Velázquez, Ribera, Zurbarán, Murillo. Zobrazenie vychádza z ikonografického typu "Madonna Lactans" či "Virgo Lactans", na ktorom má Panna odhalené ňadro a pridája malého Ježiša. V našom prípade sú matka a dieťa akoby vyrušené divákom a venujú mu sústredenú pozornosť, aby mohli vypočuť jeho modlitbu.
Kompozícia obrazu je redukovaná takmer na nevyhnutné minimum, čo je pre španielsku sakrálnu maľbu 17. storočia typické. Zvyšuje sa tým monumentálne vyznenie a zintenzívňuje náboženské prežívanie (lebo pozornosť sa koncentruje na podstatný prvok), ktoré v španielskom baroku hraničilo s mystickým zážitkom. Všetko je podriadené záverom protireformačného Tridentského koncilu, ktorý si želal sakrálne diela podporujúce zbožnosť priamočiarou stratégiou bez zbytočných podružných koncepčných línií.
Na pravej strane vidno zvyšky kamennej architektúry, nepochybne antickej (samotná Madona sedí na piedestáli, na ktorom sa rysujú reliéfne prvky), ktorá sa veľmi často objavuje vo výjavoch Narodenia Krista, Klaňania sa troch kráľov či pri Odpočinku na úteku do Egypta. Kresťanstvo v konfrontácii s antikou znamenalo vyššiu formu duchovného vývoja spoločnosti, indikovalo prekonanie pohanstva a nastolenie nového náboženského a morálneho systému. Masívna rímsa nenápadným spôsobom opticky zvýrazňuje postavu Márie a teda i teologický význam Matky Božej (rovnakú "rekvizitu" nachádzame i na Murillovom obraze "Chlapci hrajúci kocky" z obdobia okolo 1675, Alte Pinakothek, Mníchov).
V nenápadnom motíve brečtanu súdobý človek videl komplexnú symboliku.
Pretože ide o vždyzelenú rastlinu, evokoval myšlienku na nesmrteľnosť a keďže sa ťahá po mŕtvych stromoch a stále sa zelená, už v stredoveku sa stal symbolom ďalšieho života duše po smrti tela. Pre priľnavosť a pevné uchytenie úponkov bol navyše symbolom vernej lásky. Murillov rovesník, rakúsky básnik Wolf Helmhardt von Hohberg (1612-1688) zložil na alegorický význam brečtanu tieto zbožné verše (bez prebásnenia): " Brečtan po dube až na vrchol sa vinie, ani najprudší víchor ho nedokáže strhnúť, človeku v priazni Božej všetko zlé sa vyhne a čoskoro radostne nahor bude spieť."
Oproti originálu z Galérie Corsini je Matka Božia na našom obraze o čosi mladšia a idealizovanejšia. Ak vezmeme do úvahy, že v tom čase Murillo maľoval na početných Nepoškvrnených počatiach veľmi mladé Panny, takmer ešte deti, naše dielo len dosvedčuje kopistovu bližšiu znalosť Murillovej tvorby, vzhľadom ku kvalite kópie snáď i Murilla samotného. Keďže majster mal početný okruh asistentov a nasledovníkov, je možné, že naša dobová kópia je prácou jedného z nich.
Matka i dieťa sú bez svätožiary i bez iných znakov svätosti, ide takmer o evokáciu obyčajnej španielskej vidiečanky (i keď jej šat je na polceste ku konceptu tzv. ideálnej drapérie). Profánne prvky sú prevzaté z Caravaggia a jeho koncepcie naturalistického zobrazenia sväteckých scén. Volené maliarske prostriedky spôsobujú, že napriek zjavnej inklinácii k realistickej tradícii španielskej maľby sa Murillova Madona Corsini vznáša v akomsi paralelnom, duchovnom svete, čo divák zreteľne pociťuje.
Maliar našej kópie do značnej miery rešpektuje "murillovský" typ maľovania a preto jeho kópiu možno zaradiť k najlepším z tých, ktoré poznáme. Murillov typický neskorší štýl má už početné protorokokové znaky, ktoré vplývali na slohové premeny maľby 18. storočia na Iberskom polostrove. Vyznačuje sa idealizovanými figúrami, sladkastou atmosférou, idylickou náladou, delikátnymi a lahodnými farebnými odtieňmi a jemnými dotykmi štetca, ktoré generujú prítomnosť akéhosi oparu alebo sfumata, ktoré narúša obrysy. Kvôli tejto kvalite sa tento štýl začal nazývať "estilo vaporoso" (zahmlený, oparový). V tejto koncepcii sa odráža hlboko emocionálne prežívanie viery, zatiaľ čo v prípade rokokových obrazov nasledujúceho storočia ide skôr o exhibíciu estetických princípov a slohovej maniery.
detail obrazu © Gabriela Kutajová, Krajská galéria
