1981, olej, lepenka, 18 x 44 cm, značené v pravo dole: Nemčík 1981, O 749
Foto: Gabriela Kutajová
Zbierkový fond ŠG v Prešove
Koncepcia: Mgr. Alžbeta Malíková
Národný umelec Július Nemčík sa narodil 12. novembra 1909 v osade Šarišskej Poruby Lipníky na Východnom Slovensku. Už ako malý chlapec, ktorý rád kreslil, to v živote nemal ľahké. V prvej svetovej vojne stratil otca, ktorý zanechal „dvadsaťštyriročnú vdovu s troma drobnými deťmi bez existenčného zabezpečenia.“ (Peterajová, 1977) Július dorastajúci v biede nemal finančné prostriedky na štúdium a tak bol nútený stať sa tesárskym učňom. Aj napriek zlým podmienkam, ktoré v tej dobe boli vlastné mnohým jeho rovesníkom, jeho vášeň pre kreslenie a maľovanie stúpala. Aj v rámci vojenskej prezenčnej služby sa nevzdal ceruzy a papiera. Neustále kreslil a po návrate z vojenčiny sa venoval navrhovaniu turistických plagátov, reklamných pútačov a istý čas pomáhal prešovskému rodákovi Mikulášovi Jordánovi v reštaurátorských prácach. Tu sa bezprostredne stretol s technikami „starých majstrov“. „Obdivoval najmä technickú zručnosť a maliarsku istotu.“ (Kubíková, 1990) Všetko to, čo sa naučil mu nestačilo, aby sa zaradil medzi uznávaných umelcov, a tak sa v roku 1935 prihlásil na Akadémiu v Prahe. Vďaka svojmu talentu a odhodlaniu bol prijatý na kresliarsku prípravku, aj keď nespĺňal všetky kritéria. Nemal maturitnú skúšku a ani finančné prostriedky na štúdium a s tým spojené živobytie. Vďaka pomoci od kolegov, a najmä rodáka Jozefa Bendíka, ju mohol úspešne absolvovať. Po štúdiách sa v roku 1945 vrátil na Slovensko. V tom istom roku sa spolu s manželkou maliarkou Editou Spannerovou usadil v Košiciach, kde sa podieľal na budovaní kultúrneho života. Bol pri založení kultúrneho spolku Svojina. V roku 1955 sa natrvalo usadil v Bratislave.
Nemčík sa zaraďuje do „Generácie 1909“. Do hnutia, ktorého názov bol odvodený od roku narodenia umelcov vstupujúcich na výtvarnú scénu v tridsiatych a na začiatku štyridsiatych rokov. Spájala ich generačná príslušnosť, detstvo ovplyvnené zážitkami z prvej svetovej vojny, dospievanie v ťažkých podmienkach hospodárskej krízy, pražské štúdiá a nastupujúci fašizmus. Umelci vyjadrovali vlastný postoj k meniacej sa spoločenskej situácii a vyslúžili si prívlastok „svedomie doby“.
Tvorba Júliusa Nemčíka je rozsiahla. Venoval sa zátišiam, portrétom, vidieckym a budovateľským námetom, historickej maľbe a krajinomaľbe. Stal sa maliarom premien rodného kraja, ktorý pomocou expresívneho rukopisu a autorskej techniky lavírovania zachytával život ľudí taký ako bol. Zahŕňajúci radosti aj strasti obyčajného človeka.
Dielo Zber úrody z roku 1981 patrí k Nemčíkovým dielam, ktoré sa zaraďujú do záverečnej etapy umelcovej tvorby. Nemčík tu vo formáte o rozmeroch 18 x 44 cm zachytáva obdobie žatvy. S týmto rozmerom sa častejšie stretávame v tvorbe grafikov, či už v horizontálnom alebo vertikálnom prevedení. Prečo si umelec zvolil tento formát nám poskytuje priestor na uvažovanie. Možno nemal dostatok podkladového materiálu alebo si ho zvolil na základe dobového vkusu. To sa už nedozvieme. Čo sa týka nedostatku podkladového materiálu sa tento problém stal bežnou súčasťou života každého umelca. Umelci sa v minulosti často potýkali s ich nedostatkom, čo možno bol aj prípad Júliusa Nemčíka. Maľovali takpovediac na všetko o čo zakopli. Vytvárali aj diela, ktoré boli rozmernejšie a v nepomere strán. Panoramaticky zachytávali krajinu vťahujúcu diváka do prežívania jej krás. O to sa snaží aj Július Nemčík, vtiahnuť nás do malebnej slovenskej krajiny. „Nemčíková nová krajinárska tvorba má do istej miery aj komorný charakter, nabáda k intímnemu prežívaniu divákom i v jeho súkromí, a čo je dôležitejšie, cez emócie privádza vnímateľa k uvedomovaniu si hodnôt spoločenských.“ (Peterajová, 1977)
Obraz je horizontálne koncipovaný v rytmicky členených plochách doplnených o figurálne štafáže. Výjav vertikálne pretína poľná cesta tiahnuca sa smerom k dedine v pozadí, ktorá odkazuje na civilizáciu. Figurálne štafáže možno rozdeliť do troch skupín tvoriacich horizontálnu líniu v strednej časti obrazu. Prvá figurálna štafáž na ľavej strane priamo naznačuje akt žatvy – tri postavy, traktor, voz, hospodárske zvieratá. V strednej časti sú dve postavy vracajúce sa domov po vykonanej práci. Posledná skupina ľudí, ktorá nám ukončuje deliacu horizontálnu líniu nahadzuje seno na stoh. Môžeme povedať, že sa jedná o tri ženy, keďže v minulosti sa táto práca zaraďovala do kategórie „ženské práce“. Nad skupinami ľudí sa tiahne zvlnená panoráma slovenskej krajiny, ktorá je zdôraznená kobaltovou modrou príznačnou pre jeho tvorbu. V strede kompozície, nad najvyšším kopcom, našu pozornosť púta oblak typu cumulus. Július Nemčík tu kládol dôraz predovšetkým na krásu rodnej krajiny a pracujúci ľud mu slúžil skôr ako doplnok, než ústredný motív. Avšak samotný výber námetu žatvy nie je ojedinelý. V našom zbierkovom fonde sa tejto téme venovali autori ako napríklad Jozef Bendík (Družstevníci, 1954), Mikuláš Jordán (Na poli, 1957) a aj manželka Júliusa Nemčíka Edita Spannerová (Oberačka, 1949).
Na záver by som si dovolila citovať slová samotného autora Júliusa Nemčíka: „V krajine možno nájsť všetko. Je plná dynamiky. Nachádzam v nej viac možností sebavyjadrenia ako v ľuďoch. Ak občas človek v živote zaváha, nuž krajina mu vracia sebadôveru... V krajine sa cítim slobodný. Pre tvorcu najväčším pocitom je pocit slobody.“ (Kubíková, 1990)
