Keď si v roku 2006, pri príležitosti stého výročia narodenia národného umelca Dezidera Millyho významný slovenský rytec a výtvarník František Horniak vybral výtvarné dielo D. Millyho s názvom „Krivý jarok“ (1944) pre vytvorenie poštovej známky, iste netušil, aký záujem a úspech vyvolá jeho voľba. „Päťfarebná rytecká transkripcia získala prvé miesto v ankete o najkrajšiu poštovú známku za rok 2006, cenu generálneho riaditeľa Slovenskej pošty za najkrajšiu známku, ako i cenu ministra za najkrajšiu rytinu známky“ (I. Vasilenková). Diela „Krivý jarok“, „Blúdiaca“ (1942) a najmä moderný typ krajinomaľby, ku ktorému Dezider Milly dospel v poslednom období tvorby, zaraďuje slovenská umenoveda medzi najcharakteristickejšie diela výtvarníka.
Dnes sa s menom Dezidera Millyho, takmer rok pred 115. výročím jeho narodenia a zároveň 50. výročím jeho úmrtia, spája ďalšie pokračovanie predstavovania akvizícií Krajskej galérie v Prešove, ktorým sa snažíme čitateľom Večerníka priblížiť výtvarné dielo zaradené do prírastkovej knihy pod evidenčným číslom 1, tentokrát z oblasti grafiky, teda G 1. Tým je práve litografia Dezidera Millyho s názvom „V záhrade“, 1934, papier, 36,5 x 50 cm, značené vľavo dole na pasparte D. Milly – 34 (azbukou), prírastkové číslo 7 700/76, ktorú galéria získala do svojich zbierok kúpou v roku 1958.
Dezider Milly sa narodil 7. 8. 1906 v obci Kyjov (Stará Ľubovňa) v rodine duchovného. „Jeho mladosť v početnej rodine bola poznamenaná skromnými pomermi vidieckeho života. Za takýchto životných podmienok začalo sa formovať umelecké krédo, filozofické názory, teória a prax dospievajúceho umelca“ (M. Dubay, 1967). Neľahký osobný život D. Millyho, poznamenaný viacerými tragédiami, neustále návraty do rodného kraja, či z profesného hľadiska, alebo v rámci výtvarného záujmu, poukazujú na jeho intenzívnu a hlbokú duševnú spojitosť so severovýchodom krajiny, tunajšou tradíciou a folklórom, ktorým ostáva verný počas celej svojej bohatej výtvarnej tvorby. (V Kyjove sa nachádza aj miesto posledného odpočinku jeho rodičov a súrodencov, ktorí zomreli predčasne.) Po získaní základného (1912 – 1917, Ľudová škola v Kyjove) a stredoškolského vzdelania (1917 – 1922, Reálne gymnázium Levoča), pokračoval v štúdiu na ukrajinskom Učiteľskom ústave v Prešove (1922 – 1926). Výtvarný talent priviedol Dezidera Millyho v roku 1926 k štúdiu na Umelecko-priemyslovej škole v Prahe u prof. Arnošta Hofbauera, Josefa Schussera a Karola Špillara. Kvalitné a všestranné výtvarné základy (maľba, grafika, reštaurovanie) získané v priebehu štúdií si overil aj v praxi, keď sa ešte ako študent zúčastnil reštaurovania fresky v kostole na Vyšehrade. Podmanivé, históriou, kultúrou a vzdelaním presiaknuté prostredie Prahy, mu poskytlo mnoho podnetov pre štúdium umenia starých majstrov, svetového súčasného umenia a získania kontaktov s výtvarníkmi (tzv. Generácia 1909), v tom čase študujúcimi na Akadémii výtvarných umení v Prahe, ako J. Mudroch, J. Želibský, C. Majerník, E. Lehotský a i. V roku 1933 úspešne absolvuje vysokoškolské štúdium a získava uznanie za kolekciu prác zastúpených na výstave absolventov Umelecko-priemyslovej školy v Brne a v Stockholme.
„V roku 1934 nastúpil Milly vojenskú prezenčnú službu. Tento fakt len zdanlivo kuriózne uvádzame vo vzťahoch k jeho tvorbe. Nie je bez zaujímavosti, že práve počas vojenskej služby Milly mal možnosť overiť si štetec a tuš na litografickom kameni. Vzniká séria litografií, v ktorých sa Milly prejavuje ako osobitý autor lyrického videnia, aj vyhraneného sociálne angažovaného cítenia (napr. list Roľníci, uvádzaný aj pod názvom Vyhostení z pôdy, neskôr obsahove transformuje do postáv blúdiacich vydedencov). Zároveň po prvý raz sa tu vedľa seba objavujú motívy ženskej postavy – prelud, vidina, materskej nehy, vzťahu človeka a prírody, na ktoré sa Milly sústreďuje aj v neskorších riešeniach“ (S. Ilečková, Dezider Milly, 1971).
Dielo „V záhrade“, zastúpené v zbierkovom fonde ŠG v Prešove, patrí do série litografií, ktoré podľa slov S. Ilečkovej vytvoril D. Milly počas vojenskej prezenčnej služby v Košiciach a Jelšave. Vzhľadom k podobnosti použitého motívu a kompozičnému riešeniu „pendanta“ k dielu „V záhrade“ môžeme nájsť v litografii „Roľníci“ (1934), ktorú vo svojom texte pravdepodobne spomína i S. Ilečková. Figurálna kompozícia tvorená dvojicou mladých ľudí v jednoduchom vidieckom odeve je zasadená centrálne a vypĺňa celú plochu grafického listu. Dielo môžeme považovať aj za akýsi polovičný dvojportrét, zachytávajúci nám neznámych, anonymných ľudí, ktorí sa akoby len náhodou a na okamih stali objektom výtvarníka. Napriek ich stoickému postoju, ktorý by mohol prvoplánovo symbolizovať hrdosť alebo dôstojnosť, výraz v oboch tvárach vypovedá o smútku, melanchólii a istej duševnej odovzdanosti či zádumčivosti. Táto nevšedná kombinácia výrazových umeleckých prostriedkov sa vo viacerých variantoch prelína autorovou grafickou, ale i maliarskou tvorbou a je de facto odrazom autorových subjektívnych stavov a pocitov, ktorými reaguje na vzťah k rodnému kraju, jeho ľudu, ako i na rôzne dejinné udalosti a témy. Prostredie, do ktorého je výjav zasadený, v porovnaní s dielom „Roľníci“, je nekonkrétne, štylizované a determinované striedaním svetlých a tmavých plôch. Napriek tomu, že sa jedná o litografiu, popri realisticky zvládnutej kresbe je tu citeľný i maliarsky prístup autora.
Okrem litografií „V záhrade“ a „Roľníci“ do skupiny diel datovaných rokom 1934 môžeme zaradiť i „Portrét básnika Alexandra Duchnoviča, ktorým Milly vyjadril svoju príslušnosť k ukrajinskému ľudu východného Slovenska i záujem o jeho osudy“ (H. Němcová, 1988), „Neha“ alebo „Odpočívajúca“.
Od roku 1935, kedy sa Dezider Milly vracia do rodného kraja, sa primárne venuje pedagogickej činnosti v obciach Orlov – Plaveč (1935 – 1943), následne na Učiteľskom ústave v Prešove (1943 – 1945), čím sa jeho umelecká tvorba obmedzila len na krajinárske kresbové záznamy a náčrty žánrových motívov z dedinského prostredia. Postupne, po roku 1940, prichádza v jeho utiahnutom živote k istému prelomu. Impulzom pre návrat k intenzívnejšiemu záujmu o maľbu (s tým súvisiace sú i zmeny vo výbere farebných tónov a námetov) u Dezidera Millyho pravdepodobne spôsobilo obnovenie kontaktov s členmi tzv. Generácie 1909, členstvo v Spolku slovenských výtvarných umelcov a v neposlednom rade i dve výstavy usporiadané v Bratislave, ktorými si získava záujem súdobej kritiky (1941 kolektívna výstava SSVU, 1943 prvá samostatná výstava). „Krajine, ktorú dôverne pozná, vtláča vo svojich obrazoch nové, umelecko-poetické kvality poznamenané tklivou meditatívnou nôtou. Venuje sa i figurálnym kompozíciám, ktoré vždy osadzuje do krajiny a ktoré sú jej harmonickou súčasťou“ (H. Němcová, 1988). V roku 1946, pravdepodobne aj povzbudený predchádzajúcim úspechom, si za miesto svojho ďalšieho pôsobenia vyberá Bratislavu. Svoje pedagogické i výtvarné skúsenosti odovzdáva študentom na Oddelení kreslenia a maľovania SVŠT, Ústave výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty, ale i na Vysokej škole výtvarných umení, kde bol v roku 1949 menovaný i docentom VŠVU (viedol oddelenie grafiky), v rokoch 1951 – 1952 poverený funkciou rektora a v roku 1958 menovaný profesorom voľnej grafiky, všeobecného a krajinárskeho maliarstva. Z plejády jeho zverencov a úspešných absolventov spomeňme aspoň niektorých: Julián Filo, Ferdinand Hložník, Vladimír Kompánek, Ivica Krošláková, Oľga Krýslová, Milan Laluha, Elena Lazinovská, Rudolf Moško, Ivan Šafranko, Slavomír Brezina a mnohí ďalší.
„Znaky skutočnejšieho prístupu, potlačenie subjektivizujúcej imaginácie výrazne vystupujú do popredia v 50-tych rokoch, keď Milly maliarsky objavuje krajinu Oravy a Liptova a prevažne bezprostredne zaznamenáva jej podobu v početných kresebných a olejových štúdiách. Prevažujú lokálne tóny, škicovitý rukopis. Sú príznačné aj pre väčšie krajinárske kompozície a časté spojenia krajiny so skupinou ľudí pri poľných prácach“ (S. Ilečková). Z tohto obdobia pochádza celý rad grafických a obrazových cyklov (získal za ne viacero ocenení), v ktorých citlivo reaguje na historickú udalosť z roku 1944, vypálenie východoslovenskej obce Tokajík nemeckými fašistami. Milly nimi vyjadruje svoj vnútorný postoj k nezmyselnosti vojny, jej následkom a k dopadom na ľudský život. K tejto kľúčovej téme sa pravidelne vracia a je prítomná vo výtvarnej tvorbe takmer až do konca jeho života. Od polovice 60-tych rokov sa venoval prevažne krajinomaľbe, ktorej diela „syntetizujú zložku citovú i racionálnu, silný poetický náboj i formálne a tvarovo disciplinovaný výraz. Sú plodmi ľudskej i umeleckej zrelosti , poznania, pokory“(S.Ilečková).
Dezider Milly bol všestranným umelcom. Okrem olejomaľby, tempery či akvarelu experimentoval aj v kombinovaní maliarskych techník, no venoval sa i maľbe na sklo. Významný podiel v jeho tvorbe mala kresba, grafika, ale i knižná ilustrácia. „Pokúsil sa aj o nástennú maľbu a scénickú výpravu – v roku 1958 vytvoril spoločne s Jánom Mudrochom výpravu Sládkovičovej Maríny v SND Bratislava“ (internet).
V roku 1971 za celoživotné umelecké dielo, pedagogickú činnosť a kultúrno-spoločenskú angažovanosť bol Deziderovi Millymu udelený titul Národný umelec. Zomrel 1. 9. 1971 v Bratislave, kde je aj pochovaný. Jeho diela sa nachádzajú v zbierkach mnohých slovenských múzeí i galérií, ako i v súkromných majetkoch. V roku 1983 bola vo Svidníku zriadená Galéria Dezidera Millyho, ktorá tvorí súčasť Múzea ukrajinskej kultúry vo Svidníku.
Text:
Mgr. A. Derfiňáková
Foto:
archív ŠG:
V záhrade, 1934, litografia, zo zbierok ŠG v Prešove, G 1
Roľníci, 1934, litografia
Dezider Milly
Dezider Milly s manželkou na výstave v GVU Prešov, 1965
Hrob Dezidera Millyho na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave, zdroj internet
