Pri pohľade na zaplnené výklady obchodov ponúkajúce tematicky jesenný sortiment si uvedomujeme blížiace sa dni, tak jedinečné a zároveň plné emócií, Sviatok všetkých svätých a Pamiatku zosnulých. Pre niekoho sú to dni ako každé iné, pre niekoho sviatočné, neopakovateľné, nútiace sa aspoň na chvíľu zastaviť a uvedomiť si to známe a veľavravné Memento mori. Stretnutia rodín a pozastavenie sa v spoločných spomienkach, vôňa horiacich sviečok, záplava pestrej palety rôznofarebných kvetín pri miestach posledného odpočinku tých najbližších... a nielen pri nich. (V takejto atmosfére sa niesli sviatky v minulom roku.)
Prešovskej verejnosti sme v rámci podujatí s názvom Žili medzi nami..., pripravených pre Klub priateľov Krajskej galérie a verejnosť, v posledných rokoch predstavili celý rad významných osobností, ktorých mená sa spájajú s mestom Prešov, a ktoré našli miesto posledného odpočinku na Mestskom cintoríne v Prešove. Touto formou sme si chceli pripomenúť ich osobný i profesionálny život súvisiaci s naším mestom, či už je to v oblasti kultúry a umenia alebo školstva, a ktorých odkaz i osobný prínos ostáva v povedomí aj pre ďalšie generácie. Prostredníctvom týchto podujatí sme si uctili pamiatku osobností mnohých zvučných mien akad. maliarov, sochárov, architektov, fotografov a výtvarných umelcov: J. Bendíka, Š. Hapáka, M. Kurtha, M. Brezinu, J. Rombauera, K. Frka, J. Němečka, M. Suchého, J. Škatulára, M. Jordána, R. Jordána, J. Mušku, E. Rákošiho, F. Patočku, E. Wittnera, J. Antala, D. Balockého, M. Gajdoša, J. Kresilu, J. Wágnera, M. Dubaya, A. Gaja, J. Töröka, J. Rešovského, K. Divalda, M. Halagu, D. Zubrického, D. Pončáka a i.
Z profesionálnej i ľudskej stránky ostávajú pre Šarišskú galériu tieto osobnosti naďalej nezabudnuteľné, blízke a vzácne. Hlavne preto, že mnohí z nich stáli pri zrode galérie pred vyše 60 rokmi, vlastnými silami a ochotou roky napomáhali pri jej formovaní a zviditeľňovaní jej mena, ako i Prešova v rámci prezentácií na Slovensku i v zahraničí, že aj vďaka ich ochote sprostredkovať svoje výtvarné umenie cez osobné stretnutia s deťmi i dospelými sa slovenské umenie dostávalo čoraz bližšie k širokej verejnosti v mestách i v okolitých dedinách, no a samozrejme aj preto, že spoločenské posedenia s nimi prinášali aj pre nás, pracovníkov, radosť, motiváciu a cenné poučenie.
V poslednej dekáde 19. storočia ojedinelý príklad presídlenia sa zo stoviek kilometrov vzdialenej domovskej krajiny do neznámeho Prešova nájdeme vo výtvarníkovi nemeckého pôvodu Maxovi Kurthovi. Genézu prepojenia života Maxa Kurtha so šarišským regiónom vidíme už počas jeho vysokoškolských štúdií na Kráľovskej akadémii výtvarných umení v Berlíne v roku 1894, keď prostredníctvom získaného štipendia (Menzelova cena) cestuje po Európe a na spiatočnej ceste domov sa dostáva aj do okolia Prešova. Krása okolitej krajiny, rázovitý folklór, ale možno aj stretnutie s výtvarníkom Pavlom Szinyeim-Merse z Jarovníc a jeho rodinou, ktorú M. Kurth zachytil vo viacerých portrétoch, čím si vytvoril aj širokú klientelu na portrétne objednávky, ho zaujali natoľko, že sa po počiatočných váhaniach v roku 1899 rozhodol natrvalo usadiť v Prešove. „Z tohto obdobia (začiatok 20. stor.) pochádzajú jeho najstaršie a najznámejšie práce maľované v duchu protiromanticky založeného postoja podnieteného v Nemecku práve Menzelom. Na obrazoch z tohto obdobia prevládajú tmavé tóny, len sporadicky oživované lomenými odtieňmi zelenej, fialovej a žltej farby. Aj námety, ktoré zobrazil – „Chorá matka“, „Návšteva u chorej matky“, „Sirota“ – privádzali autora do melancholického stavu. Umelcova dokumentárna presnosť a zmysel pre drobnokresbu nás i dnes privádza do úžasu. Vďaka jeho portrétom sa nám zachovali podoby mnohých zaujímavých osobností. Dotyky s pestrosťou krojov a ľudového obliekania priviedli umelca napokon k živšej palete farebnosti. K pôvodnému cíteniu sa čiastočne vracal len v prácach, na ktorých zobrazoval kováčske dielne, tkáčky či inú činnosť ľudí. Obrazy s náboženskou tematikou zaberajú veľký priestor v celoživotnom maliarskom diele. Veľa takýchto diel je v kostoloch na východnom Slovensku a na Zakarpatí, napr. oltárne obrazy v Kojaticiach, Toryse, Ľutine, Bardejove a i. Majster Kurth nikdy nežil nad pomery, skôr naopak. Býval v mestských alebo cirkevných priestoroch, kde mal aj ateliér. Mal dve dcéry a dvoch synov. Najmladší syn Maríno (*25. 5. 1904) zomrel roku 1941, manželka Susanna (Diana) zahynula pri bombardovaní mesta 20. 12. 1944. Dcéra Dora (* 28. 7. 1895 – +8. 5. 1982) a syn Johannes (*31. 1. 1897 – +1987) žili v NSR, kde po smrti otca za nimi odišla aj dcéra Méta (*15. 5. 1900 – +1985). Po smrti umelca v roku 1962 na tú časť výtvarnej pozostalosti, ktorá mala rodinný charakter, dostala dcéra súhlas na vyvezenie do NSR a zvyšok ostal deponovaný v Galérii výtvarného umenia v Prešove (Krajská galéria). Syn Dr. Johannes Kurth z Berlína ako vykonávateľ pozostalosti ešte za svojho života daroval deponovanú časť prešovskej galérii...“ (In: Prešovský večerník 1994, V. Mešša).
O posledné miesto odpočinku Maxa Kurtha a jeho rodiny na evanjelickom cintoríne v Prešove sa na základe záväzkov uvedených v Darovacej zmluve z roku 1986 a následne v Zápisnici z preberacieho konania v roku 1987 medzi zainteresovanými osobami, pozostalými Maxa Kurtha a poverenými pracovníkmi GVU Prešov (ŠG v Prešove), stará Krajská galéria v Prešove. Nepretržite od roku 1987 do dnešných dní je tak každoročne splnené prianie syna Maxa Kurtha, Dr. Johannesa Kurtha, aby 1. novembra boli na spoločnom hrobe jeho rodičov a súrodencov uložené kvety a veniec.
Ani 1. november 2020 nebude výnimkou. Česť ich pamiatke!
Text:
Mgr. A. Derfiňáková
Foto:
Mgr. A. Derfiňáková, november 2019
Mgr. J. Németh, október 2020
