Čiernobiele snímky, kde čas zanechal stopy v podobe labyrintu papilárnych línií, ohnutých rohov, zožltnutého papiera a nedefinovanej vône, v ktorej sa miesi história, spomienky, nálady... nepoznám človeka, ktorý by sa nad takýmto nečakaným pokladom v nájdenom albume či roztrhanej krabici od dávno zjedenej čokolády neusmial, nepozastavil či nenadchol. Razom sa ocitá v inej dimenzii, prítomnosť neexistuje a s rozšírenými zreničkami a takmer bez dychu vníma tajomstvo dávnych dní, zachytených udalostí, fyzickú podobu známych i cudzích ľudí. Vzácne i jedinečné, naturálne i poetické, také sú momentky, okamihy rýchlo plynúceho času v ktorých s odstupom rokov obdivujeme aj umenie a grify ich autora.
Podobné pocity v nás vyvolali desiatky čiernobielych i farebných veľkoformátových fotografií Laca Kontšéra a Dina Dugasa, ktoré sme opatrne a s nedočkavosťou vyberali z obalov do kolekcie výstavy Cesty životom, uvedomujúc si pritom ich materiálnu, vizuálnu, ale už aj historickú hodnotu. V tichu, ktoré sa rozhostilo pri pohľade na rozložené originálne zábery sa každému z nás v predstavách rozbiehal film. O vlastnej minulosti, o jemu blízkej prírode, o snoch a túžbach cestovať. Nemuseli sme naše pocity ani verbálne tlmočiť, vysvetľovať či obhajovať. Jednoducho „to tam bolo“. To, čo sa nedá asi poriadne ani opísať či vysloviť, len ako celá škála emócií. Výsledok toho, čo kurátorka A. Malíková citlivo a uvážene vybrala do bohato koncipovanej prezentácie, predstavuje ucelenú a harmonizujúcu syntézu, ktorá zároveň vypovedá o predstave, ako by malo na nás vplývať umenie, estetika a krása pri vstupe do výstavných miestností.
Aby sme neostali len pri opisných vyjadreniach, ktoré by mohli čitateľov zmiasť, je potrebné ozrejmiť obsah predchádzajúcich riadkov ako i predstaviť samotných aktérov, ktorých sa týkajú. Prenesme sa do minulosti, keď Prešov ešte nebol poznačený novodobou výstavbou 60-tych a 70-rych rokov, ktorá zmenila osudy i trvalé adresy mnohých jeho obyvateľov, keď Levočská ulica bola z oboch strán lemovaná prízemnými rodinnými domami, za ktorými sa ťahali dlhé záhrady, keď sused poznal suseda a na ulici bezstarostne pobiehali deti. Blízkosť a spontánnosť viedla ku kamarátstvam, tie zas prešli do priateľstiev, ktoré vzácne vydržali do dnešných dní. Niekde v tých miestach sa postupne začali prvé kontakty medzi Lacom Kontšérom a Dinom Dugasom, ktorého v tom čase lákala príroda a zlákal svet fotoobjektívov. Oboch, i keď každého iným spôsobom a intenzitou, spájala mladícka túžba po dobrodružstve, podobné záujmy a možno i rovnaké sny, ktoré postupom času naberali jasnejšie kontúry. Tie sa ešte zvýraznili po ukončení ich stredoškolských štúdií, keď sa v rámci profesijného života a voľného času rozhodli naplno venovať fotografii, hľadaniu zaujímavých objektov v blízkom mestskom prostredí i v lone prírody, na Slovensku i v zahraničí, ako i objavovaniu kúzla pri vyvolávaní filmov. Fotograf je viac-menej individualista, samotár, tichý pozorovateľ i objavovateľ súčasne, ktorý za dokonalým záberom nachodí kilometre, prekonáva výšky i nebezpečenstvá, urobí desiatky nastavení clony a stlačení spúští, vyvolá stovky filmových políčok, nemálo formou pokus–omyl. Pokým Laco Kontšér sa ako vyštudovaný elektrotechnik „špecializoval“ na fotografovanie po technickej stránke, Dino Dugas zas inklinoval k spontánnosti výberu námetu, k jeho dokumentárnemu alebo najmä výtvarnému stvárneniu. Protiklady sa priťahujú a vo vzácnych príkladoch aj dopĺňajú. Tak to fungovalo aj medzi dvoma priateľmi, kde jeden sa rád učil od druhého a názor na víťazný „produkt“ prebiehal formou otvorenej a prístupnej kritiky.
„Ladislav Kontšér sa začal zaoberať fotografiou vážnejšie už v roku 1972, kedy na Okresnej amatérskej výstave získal 3. cenu a čestné uznanie. Jeho dielo je rozsiahle a je odrazom mimoriadne talentovaného fotografa, ktorý svojou trpezlivosťou a zanietením dokázal vyťažiť z videného len to najlepšie.“ (A. Malíková, 2022) „Výrazne mu pomohla pozícia fotografa Šarišskej galérie, štúdium na výtvarnej akadémii v Brne, členstvo v Zväze českých fotografov, od ktorých predsa len niečo pochytil. Bolo to cítiť z jeho záberov, z nálad, ktoré vedel nájsť v na prvý pohľad obyčajnej situácii.“ (M. Országh, 2020) Kam by sa vo svojej vrodenej vytrvalosti dostal vo svete fotografie, ako by vyzerala jeho súčasná tvorba, to sa už nikdy nedozvieme. Isté je, že by bol prekvapený z vymoženosti, ktoré ponúkajú súčasné fotoaparáty, ale i post proces spracovania záberov v digitálnom svete. Bohužiaľ jeho cesta života bola neúprosne krátka a osud to všetko zariadil inak. V tom najnečakanejšom okamihu ukončil nadanie 32 ročného Ladislava tragický pád v milovaných Vysokých Tatrách a následne i pokojné roky jeho najbližších. Potláčaná bolesť, silené odpútanie sa od osobných vecí, ktoré by pripomínalo jeho existenciu, si vyžiadalo svoju daň. I keď v spomienkach priateľov a sestry ostal navždy, verejnosť sa o jeho fotografickej tvorbe i o jeho živote dozvedela až v posledných rokoch. Zásluhou prešovských fotografov, Ladislava Cupera a Milana Kaľavského sa začalo pátranie po osobnostiach, ktoré roky pôsobia alebo pôsobili v tejto umeleckej oblasti práve v spojitosti s Prešovom. Dlho ukrývané fotografie, ktorých kvalitu a intenzitu našťastie nepoznamenal čas a zachovali sa aj vďaka jeho sestre Karole Mackovej, dnes môžeme obdivovať aj v priestoroch galérie. Sú dôkazom jeho intuície, školeného oka, ale i záujmu o ľudí v ich bezprostrednom prostredí, dôkazom momentu, okamihu zachytenia akcie, dynamiky, ale i novátorstiev v používaní nových fotografických postupov s využitím nových prvkov a detailov... Čierno-biely svet 70-tych rokov je ten, ktorý si mnohí pamätáme z mladosti, svet nám tak blízky a láskavý, s jeho radosťami i starosťami, s tvárami modeliek, ktoré dodnes prechádzajú centrom mesta....
Recept ako sa vyrovnať so stratou blízkeho priateľa nepozná nikto. Dino Dugas, ako jeden z okruhu jeho najbližších priateľov, parťákov pri horolezeckých túrach a potulkách prírodou, sa zameral intenzívnejšie na svoju prácu fotografa, cestovateľa, dokumentaristu a vydavateľa. Ako poslednú zo služieb pre svojho priateľa si považoval za povinnosť, vyvolať jeho ostatné filmy spred nešťastia. Sú plné pohľadov na tatranské štíty, zaliate jesenným októbrovým slnkom... “Každá Dugasova fotografia zachytáva objektívom motívy cez sito jeho bohatého vnútorného sveta a citového zaujatia. Nejde v nich iba o vizuálny zážitok, ktorého krásu, lyriku či dramatickosť chce zachytiť a sprostredkovať, ale najmä o uchopenie momentu, keď sa význam motívu vyjavuje v svojej skomprimovanej podstate.“ (M. Hrebíčková, 2011). V jeho takmer 60 ročnom fotografickom portfóliu sa nájdu motívy obzvlášť jemu najbližšie, ku ktorým sa opätovne vracia s novým subjektívnym postojom, nazeraním i vnímaním, v rôznych ročných obdobiach i hodinách dňa. Od panoramatických výhľadov na horské masívy slovenskej i exotickej krajiny, cez prírodné lesné zákutia a solitéri, atmosferické premeny lesných ciest, slnka odrážajúceho sa z hladiny meadrov riek, až po kultúrnu a remeselnú vyváženosť architektúry učupených drevených chrámov i majestátnosť stúp, pagod a pamiatok celosvetového významu. Túžba cestovať a spoznávať svet, zachytiť jedinečnosť prírody i staviteľskej umnosti ľudí sa mu splnila a plní až dodnes. Súbor čierno-bielych snímok od 70-tych rokov až po digitálne spracované farebné snímky na výstave, sú len zlomkom z jeho súkromného archívu, plného spomienok na nezabudnuteľné chvíle, životné cesty, príbehy i ľudí.
Výstava Cesty životom. Ladislav Kontšér x Dionýz Dugas v priestoroch Krajskej galérie v Prešove sa pomaly blíži k svojmu záveru. Finisáž, ktorá sa uskutoční vo štvrtok 10. 3.2022 o 16.00 hod. symbolicky ukončí prehliadku jedinečnej fotografickej tvorby dávnych priateľov z Levočskej ulice.
Text: Mgr. A. Derfiňáková
Foto: Mgr. J. Németh
