Prechádzať kordónom veľkorozmerných ručne otláčaných grafík Mariána Straku, ktorých pravidelný rytmus narúšajú biele neorganické objekty, evokujúce na prvý pohľad časti skeletu akéhosi prehistorického tvora, je príjemne zvláštne. Najmä ak sa zahľadíme na štruktúru veľkých čiernych tvarov, nepravidelných kruhov, ktoré na bielej čistej ploche tlačiarenského papiera vytvárajú nedefinovateľné obrazce občas „oživené“ červeným akcentom. Chtiac- nechtiac pritiahnu pohľad návštevníka k sledovaniu plynulosti a pominuteľnosti času zapísaného do letokruhov organickej matérie, a zároveň prinútia zamyslieť sa nad obsahom a technologickým postupom vzniku grafík. A kdesi tu sa musíme vrátiť do minulosti, aby sme pochopili kontinuitu konceptu súčasnej výstavy Čierne na bielom a trochu koloru, sprístupnenú v priestoroch Krajskej galérie v Prešove od 16. júna 2022.
„Marián Straka pochádza z malej obce Belá nad Cirochou neďaleko Sniny. Od detstva mal k výtvarnému umeniu a remeselným prácam blízko a dedina mu poskytla aj prvý kontakt so spracovaním surovín ako drevo a kov. Vďaka týmto skúsenostiam sa neskôr, v prestávke medzi stredným a vysokoškolským vzdelaním, vedel uplatniť pri remeselných prácach ako pomocník pri modelovaní a sekaní podstavcov pod oltáre, sochy a podobne.“(A. Petrovčinová, Korzár, 2020)
V závere vysokoškolských štúdií v Ateliéri slobodnej kreativity (prof. J. Bartusz) na Fakulte umení a intermédií Technickej univerzity v Košiciach, uvažoval nad výberom vhodnej témy praktickej časti diplomovej práce, ktorá by najviac vyhovovala jeho naturelu a spĺňala aj program Ateliéru (v tom čase zameriaval na interaktívne médiá). K voľbe témy mu pomohla náhoda v podobe prírodnej katastrofy, ktorá sa odohrala vo Vysokých Tatrách v roku 2004. Pohľad na tisíce stromov, ktorých budúcnosť ukončila veterná smršť bol síce skľučujúci, no pre študenta so silným vzťahom k prírode, k drevu a plastike, navyše s výtvarným cítením, to bol rozhodujúci moment. V spleti skosených, vyvrátených statných stromov aj s koreňmi našiel inšpiráciu, ale i leitmotív pre svoj budúci niekoľkoročný koncept. Výsledkom bolo pôsobivé dielo, „inštalácia s konármi stromov upevnených kovovou konštrukciou prostredníctvom ktorej skúmal, ako môžu témy tiaže a gravitácie pôsobiť na človeka“. (A.Petrovčinová, Korzár, 2020) Veľkoleposť tejto inštalácie mohli následne obdivovať v roku 2007 okoloidúci na nábreží Vltavy v Prahe a v roku 2009 aj návštevníci na nádvorí Východoslovenskej galérie v Košiciach.
„Postupne som začal ničiť tému a zameriavať sa na formu, minimalizmus. Podobným
príkladom je práve konštrukcia, ktorá spájala tieto stromy dokopy. Človek sa v tejto inštalácii
aj bez vysvetlenia jej účelu cíti skliesnený, uvedomuje si jej tiaž. Takýmto spôsobom som si našiel vlastný jazyk, ktorým komunikujem. Venujem sa mäkkým materiálom, ktoré rôzne
stláčam, otáčam a skúmam nové výrazy, aké sa s objektom dejú. Vytváram čudné tvary,
snažím sa mumifikovať, pracujem s organickou plastikou. Moje diela nemusia mať realistickú podobu, no zachovávajú si pocit telesného, mäkkého tvaru, s akým sa vie recipient stotožniť a pochopiť ho aj bez vysvetlenia. Nepotrebuje si prečítať sprievodný text k výstave – atmosféru diela jednoducho cíti aj bez slov. Verím, že výtvarný umelec by sa mal zaoberať formou aj v dobe interaktívnych médií, aby sa rozvíjal aj v tomto smere a vedel sa vyjadriť.“ (A.Petrovčinová, Korzár, 2020)
Iste by bolo zaujímavé sledovať proces nezvratných premien prírodného materiálu
v mestskom prostredí a za meniacich sa klimatických podmienok, ktoré by v konečnom dôsledku viedli iste k prirodzenému zániku, ale opäť zasiahla „vyššia“ sila. Autor bol nútený pristúpiť k radikálnemu a súčasne definitívnemu riešeniu. Takmer 10 m dlhé kmene stromov vážiace desiatky kilogramov rozpílil, aby ich mohol bezpečne premiestniť do priestoru pri svojom ateliéri. V duchu autorových slov, zamerať svoju pozornosť na minimalizmus, sa odvíjal aj osud už raz „skrátených“ kmeňov, čo v roku 2011 vyústilo do novej inštalácie pozostávajúcej z narezaných kotúčov stromov. V priestorovo i svetelne limitovanom interiéri symetricky umiestnené „symboly života“ (materiál a kruh) ponúkli opäť pocitovo i vizuálne silné momenty s hlbokým duchovným i filozofickým podtextom.
Oblúkom sa vraciame späť k výstave Čierne na bielom a trochu koloru v kurátorskej koncepcii Mgr. P. Markoviča, ktorá definitívne uzatvára imaginárny kruh na umelcovej dlhej ceste objavovania námetu, pretvárania organickej matérie a nachádzania nových výtvarných
a výrazových možností. Vraciame sa k majestátnym stromom, ktorých povrch opracovala ľudská ruka, aby v dvojrozmernom priestore zachytila pominuteľnosť, symboliku i náhodilosť v kontrastnom čiernobielom zázname s trochou koloru.
Výstava je prešovskej verejnosti sprístupnená do 2. októbra 2022.
Text: Mgr. A. Derfiňáková Foto: Mgr. J. Németh
