Jozef Hobor: Dotyky I. – III.
1991,olej, kresba ceruzou, K 742, K 743, K 744
Foto: Stanislav Veselovsky
Zbierkový fond KG v Prešove
Prešovský rodák, akademický sochár Jozef Hobor, je predovšetkým známy svojou citlivou prácou v hmote, v ktorej dokáže prepracovať často nepoddajnú matériu až do najmenších detailov a vyjadriť tie najhlbšie pocity. Hoborova cesta k sochárskej tvorbe sa začala v rokoch 1974 – 1978 na Strednej umeleckopriemyselnej škole v Bratislave, kde navštevoval odbor kamenosochárstva u prof. Juraja Gavulu, ktorý študoval na rovnakej škole, a neskôr na novozaloženom Oddelení skla v architektúre Václava Ciglera na VŠVU. V rokoch 1979 – 1985 Hobor pokračoval v štúdiu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v odbore reštaurovania plastiky u prof. Jozefa Poruboviča a Ladislava Snopka. Krátko po štúdiách sa Jozef Hobor aktívne zúčastňoval mnohých kolektívnych prehliadok sochárskej tvorby a svoje skúsenosti nadobudnuté rokmi štúdia pretavil aj do pedagogickej činnosti. V rokoch 1985 – 1994 viedol odbor kamenosochárstva na Strednej umeleckopriemyselnej škole, a od roku 1995 pôsobil na Fakulte architektúry Slovenskej technickej univerzity v Bratislave.
Dielo mesiaca zo série Dotyky (1991) predstavuje polohu sochárskej tvorby, ktorá je v mnohých prípadoch opomínaná, no je podstatnou zložkou tvorivého procesu každého umelca. Kresba v sochárskej tvorbe je akýmsi prvým impulzom k zhmotneniu myšlienok a pocitov v hmote. Dovolíme si konštatovať, že je východiskovým bodom pre všetky druhy umenia. Hoborova poloha kresby je málo známa, ale obsahuje v sebe všetky prvky obsiahnuté v štylizovaných sochárskych realizáciách. „Jeho... sochy sú vo výraze zámerne oprostené na minimum. Sú to len akési znaky a symboly silne pripomínajúce civilizácie minulé, evokujúce ich filozofiu a kultúru. Zároveň však od tajomného úsvitu dejín smerujú k naliehavým existenčným otázkam prítomnosti. Svojim prirodzene plynúcim rytmom, elegantne až vznešene pôsobiacim tvaroslovím, myšlienkovou koncentrovanosťou, poznaním a invenciou oslovujú síce nevtieravo, ale presvedčivo. (Lovišková, 1992, s. 7)“ Vo všetkých troch kresbách je prítomná silná emócia, emócia dotykov vyjadrená v štylizovanom duchu v práci s geometrickými tvarmi, nie vtieravo a robustne, ale jemne a citlivo. Autor pracuje s ceruzou, ktorá v rukách vnímavého umelca dokáže efektne zachytiť priestorovú modeláciu. Kresby, ako aj sochy v autorovej tvorbe, sú inšpirované najmä krajinou a ako bolo vyššie podotknuté civilizáciami minulými. Je to akýsi odkaz na ľudskú podstatu a neodvratnú pominuteľnosť.
Kresby vedené pod názvom Dotyky I. – III. nie sú jediné Hoborove kresby v zbierkovom fonde galérie. V rámci série dotykov inšpirovaných stretom človeka s krajinou a teda aj minulými civilizáciami je v majetku galérie dielo Dotyky s minulosťou (1991), ktoré už je konkrétnejším vyjadrením spojitosti človeka a prírody a jeho nezničiteľného vzťahu s krajinou. „Hobor neusiluje o znovuvytvorenie štylizovanej skutočnosti, ale o priame zvýraznenie svojej emócie a pocitu pred prírodou, pred zemou. (Hejlová, 1989)“ Dané tvrdenie jasne vyjadruje Hoborov spôsob tvorby, ktorý sa sústreďuje nielen v jeho sochárskej tvorbe, ale aj v samotnej kresbe.
Mgr. A. Chovancová
