Nie je to tak dávno, keď sa nám malebné zátoky, azúrovo sfarbené nekonečno mora, nedotknutý závoj pieskového pobrežia zdali ako komorné sci-fi, ako nedosiahnuteľná exotika pokoja, určená len pre vyvolených. A paradoxne, nie je to tak dávno, keď len krok k susedom sprevádzalo dobrodružstvo pri vypisovaní doložiek, colných prehlásení a odolávanie podozrievavým pohľadom strážcov hraníc.
Dnes, si za päť minút z ticha domova, dokážeme bezstarostne a v kľude ten tichý balíček zážitkov bez civilizácie objednať priamo na mieru v ktoromkoľvek kúte Slovenska či sveta, bez výčitiek spoločnosti, či vlastných. Zbalíme zopár potrebných drobností a destinácia svet je nám otvorená. Paradox a tiež nový „poddruh“ sci-fi.
Niekde, na míle vzdialenom začiatku príbehu, ktorý vyústil do výstavy s názvom Silence – Ticho, to bolo aj v prípade Košičana Antona Bašu. Popri štúdiách v odbore umelej inteligencie na Technickej univerzite v Košiciach sa nemým, no neodmysliteľným sprievodcom zachytenia momentiek, jedinečných okamihov a zážitkov, pre neho stal fotoaparát. Spočiatku len záľuba, neskôr vážny záujem a následne pevné rozhodnutie dozvedieť sa viac z tejto umeleckej disciplíny, ho viedli k štúdiu na Inštitúte tvorivej fotografie Sliezskej univerzity v Opave. „Jednou z jeho záslužných poslucháčskych prác bolo zozbieranie „Rodinných fotoarchívov na východnom Slovensku v období 1920 – 1989“ alebo mapovanie snímok rímskokatolíckeho farára a kronikára obce Rad v Medzibodroží Bélu Petrika prvej polovice 20. storočia. (M. Procházka, 2022)“
Do obsadenia príbehu Silence ako prvý vstupuje Brighton, mesto na južnom pobreží Anglicka, ktoré spolu so susedným mestom Hove tvorí celok, a patrí k najznámejším letoviskám v Spojenom kráľovstve. Pokým vo vyhľadávači neklikneme na bližšie informácie, predstavy okamžite asociujú podobnosť s klasickými anglickými detektívkami a ich postavami, idylickým pokojným vidiekom, upraveným trávnikom a nevyspytateľným podnebím. Brighton však prekvapí nielen počtom obyvateľov, ale aj počtom kultúrnych pamiatok alebo zoznamom známych osobností súvisiacich s týmto miestom (Juraj IV., Ch. Dickens, R. Kipling, N. Cave a i.) a v konečnom dôsledku aj jedinečnou atmosférou a jeho obyvateľmi.
„Mojím pôvodným zámerom pre tento projekt bolo nafotografovať dokumentárny súbor z ulíc Brightonu, vďaka ktorému by som vedel vyjadriť svoje pocity z mesta, kde som strávil päť rokov svojho života... Dospel som k názoru, že najlepším spôsobom ako ukázať národnostnú, kultúrnu a duchovnú rôznorodosť tamojšieho génia loci sa mi môže podariť pomocou portrétov jeho obyvateľov.“ A skutočne. Pomerne formátovo neveľké portrétne snímky sú akoby vystrihnuté zo stránok albumu mesta. Brány, múry, fasády i výklady obchodov – autentické kulisy mestského ateliéru, náhodný a anonymný okoloidúci. Takto, na jednom mieste a v jednom priestore prešovskej galérie skutočne pôsobia ako (v dobrom slova zmysle) zinscenovaný komparz na anglickú verziu Commedie dell´arte. V reále celej série ich vnímame ako veľmi sympatické a milé. Pestrosť „účinkujúcich“ vyvoláva rôzne emócie, úsmev i údiv, máme tendenciu porovnávať ich s našim konzervatívnym, uniformným prostredím a možno aj túžbu vymeniť sa s nimi aspoň na okamih. Ako hovorí autor: „Tieto snímky sú výsledkom rôznych okolností, príhod a náhod, predovšetkým však neplánovaných jednorazových stretnutí s okoloidúcimi. Fotografie neboli vopred dohodnuté, ak nerátame úsilie nájsť čo najvhodnejšie pozadie pre daný záber v danom meste a čase.“ Fotografie, ktoré vznikali v rokoch 2010 – 11, majú za sebou už dekádu života. Bolo by zaujímavé vedieť, kam sa podeli a ako vyzerajú s odstupom rokov protagonisti z ulíc Brightonu... „Séria na prvý pohľad zaujme zjednoteným výrazom, farebnosťou, kultivovanou jednoduchosťou, výtvarným zladením a odkazom na veľké mená fotografického portrétu z minulosti aj súčasnosti (od Augusta Snadera po Rineke Dijkstra). Fotograf pracuje s filmom a stredným formátom, komponuje klasicky na stred, ale jeho práca je výsostne súčasná a moderná – tak ako je súčasný a moderný kvalitný dokument. Bez zbytočných štylizácií, digitálnych úprav, či intelektuálnych barličiek – poctivý fotografický document ... (P. M. Smejkal, 2012)“
Druhá kapitola príbehu Silence sa nesie v úplne odlišnom móde a neopísateľne stiesňujúcej nálade. Smútok, opustenosť, nehybnosť, bez náznaku ľudskej prítomnosti. Zábery sú dôkazom ľudskej nenásytnosti, megalomanstva, konania bez ohľadu na dôsledky pre ľudstvo a nie to ešte krajinu. Sú tichým mementom, výstrahou i pripomenutím krehkosti rovnováhy vo vzťahu človek – príroda. V roku 2011 sa pre mnohých našincov zdal španielsky ostrov Fuerteventura v Atlantiku zárukou exotiky, vysnívaným a neohrozeným dovolenkovým rajom. Avšak ani izolácia ostrova nebola prekážkou pre šíriacu sa hospodársku krízu a jej dopad na celom svete. Vybrala si svoju daň aj tu, v podobe opustených rozostavaných apartmánov, nemých svedkov budúceho luxusu. „A kruhové objazdy s čudesnými súsošiami, prípadne s výjazdom bez cesty umocňovala vyschnutá, umelo zavlažovaná palma na kraji valalu. Napriek všetkým, na prvý pohľad dráždivým pocitom pri dlhšom zahľadení sa, výjavy niesli v sebe čosi nevysvetliteľne krásne, podobne ako keď človek prežíva bolestné pohnutia. Súbor Fuerteventura pre mňa znamená vizuálne svedectvo o toľko omieľanej globálnej ekonomickej kríze s neustále prízvukovanou možnosťou lepšej budúcnosti.“ (A. Baša, 2022) Napriek bezútešnému pohľadu na osihotenosť veľkolepých budov, znakov nedávnej prítomnosti človeka, majú fotografie svoju zvláštnu tichú poetiku a intimitu.
„Súbory vychádzajú z estetiky Bernda a Hilly Becherovcov a ich žiaka Andreasa Gurského. Ústredná perspektíva, neskresľovanie, bezľudnosť, mäkké svetlo. Čosi ako Nová vecnosť. Neue Sachlichkeit. „Fuerteventura“ prináša obrazový doklad obludnosti dravého kapitalizmu s neustále prízvukovanou vidinou úspešnej budúcnosti. (M. Procházka, 2022)“ Vyjadrenie kurátora výstavy charakterizuje zároveň aj poslednú tretinu tematického fotopríbehu Antona Bašu nazvanú „Urban Silence“. Fotografie miestami pripomínajúce originálny motív pre fototapetu, textíliu alebo veľkoplošnú koláž sú výsledkom zámerného výrezu z pôvodného záberu. Decentné, ale i avantgardné scény dávajú tušiť blízkosť obyvateľov miliónovej metropoly. „Séria „Urban Silence“ je symfóniou veľkomesta v mol. Namiesto rušných výjavov zo súčasných metropol sú tu snímky bez ľudí. Nájdené zátišia, polocelky mestskej krajiny či jej detaily navodzujú prítomnosť človeka len nepriamo, kedy často stopy jeho činnosti pripomínajú prírodné vzory alebo výskyt života vôbec. Nepriamo kriticky vypovedajú o konzumnom a výrobnom svete, ktorý nás obklopuje, ktorý nás ovplyvňuje a s ktorým sa často stotožňujeme. (M. Procházka, 2022)“
Pri pohľade na tieto tichom obklopené detaily, sa nevdojak v človeku vynára silný vizuálny zážitok z obdobia vrcholiacej pandémie, keď ulice našich miest zívali hrozivou prázdnotou a existenciu človeka pripomínali len svetlá šíriace sa večer z ich príbytkov. Atmosféra, v ktorej si bytostne uvedomujeme našu pominuteľnosť.
Vhodný scenár, réžia i objektív vedia z fotografie urobiť silný a pomerne rýchly prostriedok, médium sprostredkovania emócii medzi autorom a divákom. Ak sa k tomu pridá ešte aj bezprostredné rozprávanie, svedkami ktorého sme boli 12. januára v priestoroch Krajskej galérie v rámci podujatia Miesta pohľadom Antona Bašu, zážitok hraničí s dokonalosťou.
Jedinečné pojednávanie o podobách ticha objektívom Antona Bašu je prešovskej verejnosti sprístupnené do 29.1.2023.
Text: Mgr. A. Derfiňáková
Foto: Mgr. A. Chovancová
