V tichu galerijných priestorov sa za okamih stávam súčasťou jedného ľudského života, ktorý sa z podstatnej časti odohrával v uličkách Košíc, ich okolia či neďalekej prírody, a ktorý sa skončil bohužiaľ priskoro. Rytmus malieb prevažne s figurálnou kompozíciou prerušujú len súbory jemných, no výrazne gestických kresieb, farebných či čiernobielych grafík v ktorých nechýba humor či nadsazka. O kúsok ďalej ma ohromia veľkoplošné fotografie, ktoré ma prenesú v čase a do priestoru nepoznaného ateliéru, ale i na stránky rodinného albumu... prezrádzajú osobný príbeh človeka, športovca, ale i umelca pre ktorého sa výtvarné umenie stalo spôsobom a prostriedkom tlmočenia vnútorných myšlienok, nálad, názorov, ale i snenia a rojčenia.
Diela tohto autora človek videl už viackrát, ale opäť môžeme hovoriť o výnimočnosti a jedinečnosti, keď sa ocitáme priamo na výstave. Žiadna z jeho prezentácií nebola a nie je rovnaká, pretože okrem uváženého výberu kolekcie diel, tú svoju rolu zohráva miesto/mesto, priestor a výstavná koncepcia kurátora.
V tomto duchu sa nesie i aktuálna výstava s názvom Na konci veľkej modrej cesty, kde na originály Alexandra Eckerdta nadväzujú diela talentovaných detí zo ZUŠ Kováčska 43 v Košiciach (inšpirované tvorbou Alexandra Eckerdta a vytvorené k 90. výročiu umelcovho narodenia), nesúce odkaz či pomyselnú štafetu autorovho umenia.
Alexander Eckerdt: „oblečiem si montérky... z oblohy si vypožičiam slnko alebo mesiac... privriem oči a zastavím čas... zo všetkého, čo som prežil a pocítil sa snažím vyjadriť farbou... pootvorím okná, odložím plátno a som veľmi šťastný, že som robil...“ (cit. z textu Mgr. P. Markoviča, 2022)
Je málo tých, ktorí mali vo svojom živote šťastie či nazvime to príležitosť rozprávať sa osobne s výtvarníkom, navštíviť jeho ateliér, pozorovať ho pri práci alebo len tak sa v jeho prítomnosti nechať sprevádzať výstavou. Ak nepočítame rad jeho blízkych, študentov, kolegov či priaznivcov a vážnych zberateľov umenia, ostávajú už len jednotlivci, ktorí videli v jeho diele výrazný tvorivý potenciál a prínos pre slovenské výtvarné umenie.
Jedným z nich je aj kurátor výstavy Mgr. Peter Markovič, ktorý od roku 1993 pripravil viac ako štrnásť výstav z umelcovej tvorby. V júni 2023 prijal pozvanie galérie aj na podujatie „Slovom i obrazom“ venované životu a dielu Alexandra Eckerdta. V jeho pútavom rozprávaní o autorovi bolo cítiť ľudský obdiv, rešpekt, profesionálne uznanie, smútok, ale i náznak radosti, možno vďaka vnímavým návštevníkom, možno z toho, že diela umelca môžu opäť uzrieť svetlo sveta a šíriť radosť. Tak ako v úvode pojednávania o autorovi naznačil, pokúsil sa pri výbere a inštalovaní diel udržať istú kontinuitu, ktorá by chronologicky predstavila charakteristické znaky jeho tvorby podchytené v jednotlivých životných etapách – od štúdií, cez nie príliš naklonené obdobie socializmu, až po posledné maľby zo začiatku 90-tych rokov 20.storočia. Výsledok je dokonalo originálny, jasný a zrozumiteľný, vystihujúci podstatu Eckerdtovej farebnej harmónie a štylizovaných tvarov, tvorby, ktorá aj v dnešnej dobe pôsobí nadčasovo.
„Eckerdtov umelecký odkaz je dnes pevnou súčasťou košickej výtvarnej tradície, ktorú definuje tvorba mimoriadnych výtvarných osobností akými boli Ľudovít Čordák, Konštantín Kővári-Kačmarik, Elemír Halász-Hradil, Konštantín Bauer, Július Jakoby, Juraj Collinásy, Anton Jasusch, Jozef Kornucik alebo Mária Bartuszová. Pred tridsiatimi rokmi uzatvorená tvorba Alexandra Eckerdta vytvára jednu z umeleckých konštánt košického výtvarného umenia uplynulého storočia. Autorov krehký a lyrický umelecký program dnes podobne ako tvorba vyššie spomínaných autorov formuje povedomie o košickom výtvarnom umení druhej polovice 20. storočia.“ (Markovič, 2023)
Po takomto zážitku bezprostredne siaham do archívu a snažím sa dozvedieť viac. Najviac ma prirodzene zaujímajú rozhovory s autorom (ktorých nenachádzam veľa), ale aj s ľuďmi, ktorých mal nablízku, s ktorými spolupracoval, u ktorých našiel porozumenie i oporu lebo sú autentické, úprimné. Je zvláštne až znepokojujúce, že aj s odstupom desaťročí od ich prvého zverejnenia, sú niektoré stále aktuálne.
Na margo kuchynských kresieb.... 1989
„Kresby z obdobia 28. novembra 1987 až 16. februára 1988 v katalógu označené ako kuchynské kresby vznikli v prozaických podmienkach, n kuchynskom stole, keď si pred seba rozprestrel biely papier.“... vzal ceruzky a na nič som sa už nedíval, len na tú bielu plochu pred sebou a sústreďoval som sa na ňu a zrazu som pocítil veľké svetlo a v tom svetle svoju osamotenosť a potom tmu... Ani jedna z kresieb nevznikla z predom premysleného podnetu alebo podľa odpozorovaného. Ceruzka ťahala líniu podľa vnútorného momentálneho impulzu, bez ambície, že tam má byť to či ono konkrétne. To konkrétne čo vzniklo, je akoby výpoveď podvedomia, spontánna, okamžitá, svedok časti autorovho ja... Nepovažujem ich za štúdie, ale samostatné diela... Niektoré majú svoju zvláštnosť v tom, že som ich kreslil súčasne obidvoma rukami. Vychádzal som z toho, že keď klavirista môže každou rukou hrať iný part, prečo by sa tak nedalo kresliť. Bolo to náročné na sústredenie sa a žiadalo to dopredu cvičenie. Najprv obidvoma rukami, potom jednou A a druhou B... Toto „obdobie“ kuchynských kresieb považujem za ukončené. Nabíjam sa pred ďalšou prácou. Rád by som ilustroval detské knihy“. (Hybáčková, 1989)
Všetkým prajem hlavne statočnosť, 1991
Rozhovor s umelcom vznikol v období, kedy sa ešte bežne v umeleckých kruhoch dodržiavala tradícia vyhotovenia autorských novoročeniek, teda PF, s menšími kresbičkami či maľbami, ktoré si výtvarníci vymieňali medzi sebou alebo venovali známym.
„Intenzívne pociťujem slobodu, ktorá sa nám všetkým otvorila v myslení. Tento rok vítam s radosťou a všetkým ľuďom doň prajem hlavne statočnosť, ale tiež dôveru a toleranciu... Na novoročenku som použil kresbu, ktorú som vytvoril už dávnejšie. Žena, to je základ všetkého. Aj keď robím krajinu, skoro vždy je tam prítomná žena.“ Na otázku redaktorky nad čím teraz pracuje, odpovedal pohotovo a svojsky: „Myslíte to celkom aktuálne? Zháňam luster do bytu, ktorý rozbila zátka zo šampanského...“ Pri otázke či nemá obavy ako umelec z nastupujúceho roku o ktorom mnohí hovoria ako o ťažkom roku, odpovedá: „Bez umenia nemôže existovať svet, aj keď boli takí, čo sa to pokúšali dokazovať. Povedzte, čim by sme boli bez Wericha, Čapkovcov? Nie je všetkým na svete lacné maslo. Mám rád starú čínsku poéziu, hovorí aj o tom, že šťastím je čím menej mať a tým zároveň viac mať. Blízke sú mi tiež japonské kresby - vidíte tam to , čo tam nie je.“ (Hybáčková, 1991)
Článok Miloslavy Hriadeľovej „Maliar Alexander Eckerdt sa vrátil na Kováčsku ulicu, aspoň symbolicky“ má bezmála 19 rokov. Rozdiel oproti súčasnosti je len v časti, pri spomienke na rodný dom Alexandra Eckerdta na Kováčskej ulici 33 v Košiciach. (Ďalšie fakty a vyjadrenia akoby vychádzali z dnešnej doby). Dnes, aj vďaka veľkej zásluhe a obetavosti pani Emílie Nedzelovej, švagrinej A. Eckerdta, tento dom dýcha životom, umením, spomienkami, ale i prenikajúcou atmosférou. Od roku 2004 si v ňom svoje miesto našli Malá Galéria Alexandra Eckerdta, prístupná verejnosti tri dni v týždni, ale i miestnosť s osobnými vecami autora. „V reštitúcii muv roku 1991 vlastne vrátili len jednu štvrtinu domu. Zvyšok sme odkúpili od štátu. Plánoval si, že v zadnej časti domu založí maliarsku školu. Chcel tam mať ateliér aj byt a vedľa školu pre mladé talenty. Žiaľ, nevyšlo mu to...“ (E. Nedzelová)
Nasledujúce riadky akoby kopírovali osudy a útrapy aj iných slovenských výtvarníkov, ktorých osobne i profesionálne zasiahol rok 1968 a poznačil ich ďalšiu výtvarnú tvorbu či možnosti prezentácie. „Nikdy sa nezmieril s okupáciou Československa. Svojim známym rozoslal na Silvestra 1969 novoročenky pokreslené ruskými tankami a textom: Go home! Mal trápenie nielen so zdravím, ale aj s pohľadom na svet v tej dobe... Mám dojem , že sa trápil aj po 89 roku. Predstavoval si, že v kultúre bude všetko inak. Že bude mať inú pozíciu. Nielen kvôli tomu, že ju už nikto nebude obmedzovať, ale aj z hľadiska uznania. Že sa jej štát bude viac venovať. Mám pocit, že ho to veľmi mrzelo čo nasledovalo potom.“ (E. Nedzelová)
Aký bol Alexander Eckerdt vystihol v ďalších riadkoch niekoľkými príhodami aj Gabriel Kládek. Zarážajúcim je však záver jeho rozprávania: „ Ale veľa Eckerdtových kresieb zmizlo. Jeho ateliér vykradli a obrazy sa potom objavili kade-tade, aj v rôznych starožitnostiach. A tie čo neboli signované skončili v smetiach. Jer to nesmierna škoda. Eckerdt je dodnes veľmi nedocenený umelec. Keby sa narodil v Bratislave, považujú ho za génia, ale nakoľko sa narodil v Košiciach, je to inak“.
Pokúsila som sa pripomenúť čitateľom osobnosť Alexandra Eckerdta trochu z inej strany. Nie formou recenzie jeho maliarskej alebo grafickej tvorby, ktorú podrobne opísali v autorových katalógoch viacerí kurátori, ale prostredníctvom uverejnených spomienok, ktoré možno pomôžu návštevníkom retrospektívnej výstavy Alexander Eckerdt: Na konci veľkej modrej cesty v priestoroch Krajskej galérie v Prešove pochopiť a precítiť jeho výtvarnú tvorbu osobnejšie a bezprostrednejšie.
„Ruka nie je väzňom mojej myšlienky. Človek časom mnohé vstrebáva, a potom to prostriedkami zo seba vydáva. Ale vždy všetko robím dôkladne, akoby mi zakaždým šlo o život.“
Alexander Eckerdt, 1991
Text: Mgr. A. Derfiňáková
Foto: Mgr. A. Chovancová, M. Rohaľ
