Teodor Zemplényi: Cigánka, okolo 1910, olej, plátno, 60 x 44 cm, O 1264, A 2017
„Dobrý, alebo i vynikajúci obraz namaľovať to nie je nič, to vie veľa maliarov. No predaj obrazu, namaľovaného plátna, to je tajomné majstrovstvo…“
Teodor Zemplényi
Teodor Zemlényi (pôvodným menom Zempléner) sa narodil 1. novembra 1864 v Prešove ako prvorodené dieťa do rodiny umeleckého rezbára Gusztáva Zemplényiho a Karolin Kaszaniczky. Skromné rodinné pomery, ale i umelecké prostredie v ktorom sa od detstva pohyboval, mali výrazný podiel pri formovaní jeho povahy, charakteru i osobitých vlastností, ktorých sa držal po celý svoj život a uplatňoval ich nielen vo vlastnom výtvarnom úsilí, ale i počas pedagogickej praxe na budapeštianskej akadémii.
Keď sa po získaní základného a gymnaziálneho vzdelania v rodnom meste rozhodol študovať na peštianskej umeleckej škole, mal už za sebou základy remeselných i výtvarných zručností, ktoré postupne získaval v dielni svojho otca, ale i prostredníctvom prešovských učiteľov a výtvarných umelcov s ktorými prichádzal počas dospievania do kontaktu.
Prvé dva roky štúdia na škole modelového kreslenia v Budapešti absolvoval pod vedením profesorov B. Székelyho a K. Lotza. Ako 22 ročný odchádza na známu mníchovskú Akadémiu výtvarných umení, kde pod vedením profesorov Hackla a Löfftza pokračuje od roku 1886 v štúdiu a postupne si získava svojimi kresbami a maľbami, v duchu tzv. mníchovského realizmu, priazeň a obdiv nielen v akademickom prostredí, ale aj v radoch nemeckej verejnosti. Jeho tematicky silné, žánrovo rozmanité a výtvarne precízne spracované výtvarné diela sú medzi ľuďmi veľmi vyhľadávané. Ich predaj mu pomáha k preklenutiu existenčne zložitého a náročného obdobia. 90-te roky 19. storočia sú pre jeho profesijný i osobný život priaznivejšie. V tomto období viaceré plátna, ktoré pravidelne zasiela na výstavy konané v Maďarsku, vzbudzujú záujem tunajšieho publika i odbornej verejnosti. Viaceré honorované ocenenia jeho výtvarných diel, mu umožnili podniknúť študijnú cestu po Taliansku, ktorá mala rozhodujúci vplyv na jeho krajinársku tvorbu vo voľnej prírode, v plenéri.
Po návrate z ciest sa venoval prevažne pedagogickej činnosti na tvz. Slobodnej škole v Szolnoku, v umelckej kolónii v Nagybányi, ale aj v rodnom Prešove. Najmä pod vplyvom školy v Szolnoku začal prikladať väčší význam sociálnym otázkam a spoločenským rozdielom, pričom čoraz častejšie vo svojich dielach upriamuje pozornosť na ľudí z nižších spoločenských vrstiev a prostredia. Natrvalo sa usadil v Budapešti, kde si založil spoločne s Margit Bolda Lechnerovou rodinu a viedol pokojný i keď skromný, umením naplnený život. Zapájal sa do rôznych súťaží na získanie štátnych objednávok, pravidelne vystavoval a zo získaných financií sa snažil udržať svoj maliarsky ateliér. V roku 1903 bol menovaný za profesora na Umeleckej akadémii v Budapešti a veľkou poctou pre neho bolo aj zradenie niekoľkých jeho malieb do zbierok Národnej galérie. Zomrel 22.augusta 1917 v Budapešti vo veku nedožitých 53 rokov.
Olejomaľba s názvom Cigánka, datovaná okolo roku 1910, je v poradí ôsmym dielom Teodora Zemplényiho nachádzajúcim sa v zbierkovom fonde Krajskej galérie v Prešove. Dielo, ktoré sa podarilo galérii získať kúpou od súkromného zberateľa v roku 2017 aj vďaka finančnej podpore svojho zriaďovateľa, Prešovského samosprávneho kraja, obohatilo už existujúcu kolekciu portrétov a kresieb z dielne tohto umelca o nový rozmer. Ide totiž o výjav, ku ktorému autor akosi podvedome inklinoval už počas štúdií v Mníchove a ktorý sa uňho naplno prejavil pod vplyvom školenia v Szolnoku. Portrét predstavuje sediacu neznámu ženu v bližšie nešpecifikovanom interiéri. Esovite prehnutú siluetu ženského tela, situovanú v centre kompozície obrazu, obopínajú jasne červené šaty jednoduchého strihu bez rukávov, oživené bielym lemovaním a priesvitne pôsobiacou stuhou previazanou pod prsiami. Poloha ukrytých paží o ktoré sa zachytávaný objekt opiera, vyvoláva dojem tajomna i cudnosti, ležérnosti i tichej arogancie. Tento fakt potvrdzuje aj naklonenie tváre i priamy pohľad smerujúci k maliarovi a divákovi súčasne. Pripomínajú sa nám slová K. Lyku, ktorými opísal iné, skoršie dielo T. Zemplényiho takto: „Autor výborne zvládol zobrazenie tváre i rúk. Sviatočné oblečenie mu umožnilo detailne zobraziť drapérie. Priamy kontakt s divákom autor zabezpečil pomocou priameho pohľadu starej ženy smerom z obrazu, čím vďaka pocitu bezprostrednej účasti diváka na udalosti podčiarkol pocit dôvernosti“. Aj v tomto prípade máme pocit, že ide o zámer autora zvýrazniť intímnu, dôvernú scénu oprostením sa od ďalšieho ľudského komparzu či prebytočného materiálneho vybavenia interiéru. Budovanie hĺbky a priestoru obrazu dosahuje jemnými prechodmi svetlých plôch a tieňovaním najmä na šatách, zasadením portrétovanej na neutrálne, tmavé pozadie, ale i gestickou maľbou viditeľnou vo veľkých ťahoch štetca.
„Kým žil, poznal len jednu povinnosť – maľovanie. Po celé desaťročia vážne, usporiadane a s posvätnou úctou pracoval, pretože jeho vnútorným presvedčením bolo, že preto dostal miesto na zemi“.
Text: Mgr. A. Derfiňáková
