1990, voľná grafika – rytina, suchá ihla na bielom papieri, značenie: vľavo dole 21/30 EA, v strede dole “Metamorfózy ľudí“ PF 91, vpravo dole Ľubomír Guman 1990, 29,5 x 41,2 cm
G1132
Ľubomír Guman (*1964 v Prešove) je slovenský maliar, grafik, ilustrátor a pedagóg. Študoval na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Košiciach a Pedagogickej fakulte UPJŠ v Prešove (v súčasnosti Prešovská univerzita) odbor výtvarná výchova. Súkromne študoval u akademického sochára Dušana Pončáka. Od roku 1989 pôsobí na ZUŠ Októbrová – výtvarný odbor v Prešove, v súčasnosti je jej riaditeľom. Svoje diela predstavil na viac ako 40 samostatných výstavách na Slovensku a v zahraničí (Prešov, Bratislava, Košice, Brno, Praha, Hradec Králové, Varšava, Nowy Sacz, Viedeň, Berlín, vystavoval aj vo Francúzsku, Belgicku, Ukrajine, Maďarsku a Taliansku). Autor je zastúpený v súkromných a galerijných zbierkach doma i v zahraničí.
Vybrané dielo zo zbierok KGPO nesie charakteristické znaky Gumanovej tvorby. Figuratívne motívy v precíznej linearite, psychologizujúce charaktery postáv, štruktúrovaná kompozícia, orientácia na klasické médium v modernistickej tradícii. Autorov rukopis odkazuje na diela starých majstrov (Francisco Goya, Dante Alighieri, F. X. Messerschmidt) aj rešpektovaných slovenských umelcov (Karol Ondreička, Albín Brunovský). Výraz stavia na expresivite a emocionalite, čo podmieňujú ilustratívne deformácie telesnosti a portrétu, energické mimické a gestické grimasy, v maľbe predovšetkým výrazná farebnosť s dôrazom na emocionálne pôsobenie farieb. Námety si prepožičiava z klasickej literatúry a výtvarného umenia, kde akcentuje biblické, mytologické, metaforické aj efemérne témy s cieľom psychologicky pôsobiť na vedomie a podvedomie recipienta.
Vizuálna kultúra súčasnosti sa dramaticky mení s rýchlym vývojom nových technológií a AI, čo vyžaduje aktualizačnú umeleckú a teoretickú reflexiu. Politická radikalizácia a rozpad zdieľanej reality (respektíve kolaps pôvodného kontextu diela) vytvárajú priestor pre preformátovanie epistemologického naratívu príbehu umenia. Diskurz binárneho sveta „dobra a zla“ sa ukazuje ako nedostatočný pre komplexnosť súčasného planetarizmu. Ilustratívna kompozícia s dramatickou gestickou figuráciou pre- a modernistického rázu bola v druhej polovici 20. storočia odmietnutá postmodernou ako nadnesená, ideologická s potenciálom manipulácie más, prekonaná historickým kontextom tragédií svetových vojen. Epistéma ontologického materializmu, ku ktorej sa prikláňa výrazná časť súčasného autorstva, pracuje s mobilizačným potenciálom, ktorý oponuje spoločenskému populizmu. Aktuálna situácia verejných politík a kultúry umožňuje čítať metamorfózy – premeny – nie ako metaforické, ale doslovné analýzy charakterov, postojov, individualít či morálky. To, čo postmoderna označila za patetizmus, aktualizačná optika môže re-kontextualizovať ako prvok novej senzibility, hľadanie altermodernej definície ľudskosti. Ecce deepfake homo.
výber, text: Mgr. art. Adam Macko, ArtD.
koncepcia: Mgr. Astrída Derfiňáková
