Edita Spannerová-Nemčíková: „Oberačka“, olej, plátno, 1949, O-60
Spannerova_Oberacka_1949
Edita Spannerová patrí k najsvojskejším a najvýraznejším zjavom slovenského maliarstva prvých povojnových desaťročí. Rodičia prešovskej rodáčky (7.6.1919) pochádzali zo Spišského Podhradia. Prvé kontakty s umeleckou praxou získala v ateliéri prešovského maliara Mikuláša Jordána. Na prelome 30-tych a 40-tych rokov študovala v Budapešti na Umelecko-priemyslovej škole i na súkromnej maliarskej škole. V roku 1946 sa zosobášila s Júliusom Nemčíkom, neskôr národným umelcom. Presťahovali sa do Košíc, od polovice 50-tych rokov žili až do smrti v Bratislave. V roku 1979 bola poctená titulom Zaslúžilá umelkyňa. Zomrela 24.11.1990. Tak ako iná slovenská maliarka, Viera Žilinčanová, zostala i Spannerová verná svojmu sugestívnemu figurálnemu štýlu i počas búrlivých 60-tych rokov, kedy jej hladká, klasicizujúca maľba sa v kontexte tzv. druhých avantgárd mnohým javila ako čistý anachronizmus.
Centrom Spannerovej umeleckého záujmu je ľudská figúra (najčastejšie polpostava a busta), ktorú zámerne posúva do centra obrazovej kompozície. Vysoký stupeň lineárnej, tvarovej a farebnej štylizácie v súčinnosti s primitivizujúcou skratkou a ľahko čitateľnou symbolikou dáva vznik pseudoinsitnému výrazu. Jeho magické, často hypnotizujúce pôsobenie umelkyňa využíva ako účinný prostriedok meditácie nad základnými otázkami ľudského bytia i ako reflexiu života, ktorý v jej podaní je priam sakrálnou oslavou prostej existencie.
Spannerová si v priebehu 2. polovice 40-tych rokov vytvorila osobitý maliarsky štýl, v ktorom zosyntetizovala viaceré podnety z dejín umenia (vrátane ľudového). Silným podnetom bola pre jej krehkú senzibilitu severská neskorogotická maľba, najmä jej raná fáza z polovice 15. storočia, ktorej diela niektorí historici nazývajú termínom „poctivé obrazy“. Ide o estetiku, pri ktorej sú tvary a línie i celková kompozícia silne zjednodušené a podrobené lyrickej štylizácii (u nás napr. Majster hlavného oltára v Matejovciach). Gotické inšpirácie sú zvlášť zjavné vo figúrach žien s dlhým krkom a zaklonenou hlavou, ktoré v rukách držia nejaký predmet (napr. knihu či ružu) na spôsob atribútu svätca. Sakralizácia ľudskej postavy je presvedčivým dôkazom o hlboko humanistickom východisku maliarkinho umeleckého programu.
Formy gotických „primitívov“ s prekvapujúcou ľahkosťou a samozrejmosťou spojila s vysoko rafinovaným umením Leonarda da Vinci, najmä prostredníctvom leonardovskej fyziognómie s povytiahnutými kútikmi úst a príznačne zošikmenými „mačacími“ očami pohlcovanými sýtym šerosvitom. Anonymitu a zovšeobecnenie ľudskej figúry Spannerová ešte posilňuje „zatretými“ očami, finesou užívanou Modiglianim a hojne preberanou modernými umelcami, napr. Marie Laurencinovou (1885-1956), maľujúcou snové, poetické výjavy zaľudnené mondénnymi ženskými figúrami s bledou pleťou a temnými zreničkami (s jej tvorbou sa Spannerová mohla oboznámiť na študijnom pobyte v Paríži v roku 1948). Analógiu pre eleganciu formy, sumárne tvary a objemy postáv i uhrančivý motív čiernych zreničiek nachádzame taktiež v štrukturovanej tvorbe Antonína Procházku (1882-1945), konkrétne v jeho poetických figurálnych dielach v duchu medzivojnového moderného klasicizmu. Poučenie na Procházkovi prepája Spannerovej hľadačské úsilie s umením českého civilizmu a intimizmu medzivojnového obdobia. Účinok svojho jedinečného vycibreného štýlu maliarka od konca 60-tych rokov znásobila častým používaním suchého pastelu, ktorý sa pre ňu stal ideálnym médiom.
Kompozičný rozvrh obrazu „Oberačka“je typicky spannerovský, ovládaný symetriou, prehľadnosťou a akousi obradnou čistotou, výjav je obsiahnuteľný jediným pohľadom. Zdá sa, že jednou z autorkiných inšpirácií bola „Rajská záhrada“ od anonymného hornorýnskeho majstra z obdobia okolo 1410, jeden z najpoetickejších obrazov dejín európskeho umenia. Zem je akoby vystlaná gotickým gobelínom s malicherne vykreslenými a dekoratívne štylizovanými kvetinami. Dielo evokuje gotiku nielen typom predstavivosti a maliarskym štýlom, ale i vrstevnatou symbolikou a hlbokým duchovným obsahom. Spannerová vovádza diváka do prostredia rajskej záhrady, kde dominuje košatý a v kmeni skrútený Strom života, hojne obsypaný jablkami nesmrteľnosti. Oberanie mýtických plodov je satisfakciou, ktorá sa dostala ľuďom preživším hrôzy vojny a vyjadruje nádej na život v mieri. Ohrada v pozadí – gotický symbol čistoty a nevinnosti Panny Márie (ikonografický typ uzavretej záhrady, „hortus conclusus“) – sa v nových súvislostiach stáva hrádzou ochraňujúcou ideálny svet blahobytného ľudstva.
Jozef Ridilla
