I keď od úmrtia tohto významného predstaviteľa druhej generácie tzv. zakarpatského výtvarného okruhu uplynie 19. októbra už 45 rokov, (predsa alebo práve preto ?) jeho „obchodné renomé neustále dramaticky stúpa. Je zaujímavé, že krajinárske práce Jozefa Bokšaya sa veľmi dobre uplatňujú nielen na ruskom a ukrajinskom, ale i na českom trhu s výtvarným umením, kde je prezentovaný ako profilujúci sa zjav „slovenského neorealizmu“ (soga.sk).
S dielom Jozefa Bokšaya sa prešovská verejnosť mohla zoznámiť na viacerých tematických výstavách (Umenie pastelu, Umenie XX. storočia atď.) pripravených Šarišskou galériou v Prešove, no ucelenejší súbor jeho olejomalieb a pastelov ponúkla galéria (vtedajšia Galéria výtvarného umenia v Prešove) už v roku 1977, na výstave s názvom Z tvorby zakarpatských maliarov medzivojnového umenia, na ktorej nechýbali i diela takých významných výtvarných umelcov ako: Vojtech Erdélyi, Vojtech Borecký, Andrej Doboš, Anton Kaššay, Andrej Kocka, Ernest Kontratovič, Fedor Manajlo alebo Zoltán Šoltés.
V auguste t. r. sme v rámci predstavovania prvých diel zaradených do zbierkového fondu Krajskej galérie v Prešove na stránkach Večerníka uverejnili článok o diele, uvedenom v prírastkovej knihe pod evidenčným číslom O 1, Ernesta Rákošiho: Partizánska obec Dobroslava. V tomto príspevku, sa pokúsime čitateľom predstaviť osobnosť autora a jeho dielo zaevidované v prírastkovej knihe zbierkového fondu ŠG pod evidenčným číslom K 1, ktoré galéria získala do zbierok ako akvizíciu v roku 1958. Ako je už z úvodu tohto príspevku jasné, nejedná sa o nikoho iného, ako o akad. mal. Jozefa Bokšaya a výtvarné dielo: Dedinský dvor, kresba, pastel, kartón, 50 x 70 cm, signované vpravo dole čiernym pastelom: Bokšay (azbukou), 1944, Vel. Lazy.
Jozef Bokšay (Josip Josipovič) sa narodil 2. 10. 1891 v Kobyleckej Poľane nachádzajúcej sa na území rakúsko-uhorskej monarchie, terajšej Ukrajine, v rodine kňaza. Talent i vášeň pre výtvarné umenie sa uňho prejavili už počas štúdia na gymnáziu v Mukačeve, a preto cesta jeho ďalšieho vzdelania bola jasne daná. V rokoch 1910 – 1914 úspešne absolvoval štúdium na Akadémii výtvarných umení v Budapešti u prof. Imre Révesza. Relatívne pokojné roky strávené v kultúrou a umením pulzujúcej Budapešti vystriedali dramatické a neľahké roky vojny. Ako čerstvý absolvent bol mobilizovaný do rakúsko-uhorskej armády, v roku 1915 zajatý ruskou armádou a na Ukrajinu sa vrátil až v roku 1918. Ako 27-ročný nastúpil na pozíciu profesora kreslenia a geometrie na gymnázium v Užhorode a popritom sa venoval svojej záľube, maľovaniu a kresleniu. „Na začiatku 20-tych rokov 20. storočia sa objavili zo strany staršej generácie podkarpatských maliarov (G. Virách, K. Izai, G. Ilyász a i.) pokusy vytvoriť miestnu umeleckú skupinu v Mukačeve. Po prvých výstavách však vznikali v združení vážne rozpory. Zatiaľ čo staršia generácia chápala činnosť združenia ako záležitosť čisto regionálnu, mladší umelci na čele s J. Bokšayom, B. Erdélyim a E. Grabowským, sa snažili presadiť ideu formovania takého smeru, ktorý by napomáhal duchovnému obrodeniu kraja a jeho ľudu v demokratickej ČSR.“ (Prof. I. Pop, Dr. Sc., Podkarpatská Rus 2/2008). V 20. a 30. rokoch 20. storočia Jozef Bokšay, podobne ako aj jeho generační rovesníci, podnikal nielen študijné cesty do Drážďan, Viedne, Paríža a Prahy, ale zúčastňoval sa aj výstav v Prahe, Bratislave, Košiciach, Budapešti, Mníchove, Benátkach či Paríži. Bolo to jedno z mála období, ktoré bolo pre výtvarných umelcov spoločensky, politicky, ideologicky priaznivé a slobodné. „Všetko čo sme okolo seba videli a čomu sme sa naučili, nás viedlo k tomu, aby sme sa nestarali iba o svoje osobné umelecké dielo a jeho úspech, ale tiež o zajtrajšok umenia. Aby sme usilovali o vytvorenie takej umeleckej školy, ktorá by dokázala nielen udržiavať ustálené tradície, ale pokračovať zároveň v rozvoji toho, čo naše umenie dosiahlo a dosiahne. Zdalo sa to byť tým naliehavejšie, že koncom 19. a zač. 20. storočia prebiehal v umení mnohých zemí proces vytvárania a upevňovania národných umeleckých škôl, ktoré sa postavili proti salónnemu oficiálnemu umeniu“ (Prof. I. Pop, Dr.Sc., Podkarpatská Rus 2/2008). Samostatnou výstavou sa po prvýkrát predstavil v Prahe (vtedajšia ČSR, kam patrilo aj územie Podkarpatskej Rusi) v roku 1926, v Rubešovom salóne, reprízou v tom istom roku aj v Užhorode. Po druhýkrát zaujal české publikum súbornou výstavou 36 diel na Topičovom salóne v Prahe v roku 1929, teda v období, kedy už dva roky existovala Verejná škola kreslenia v Užhorode, na vzniku ktorej sa podieľal Jozef Bokšay spolu s priateľom Bélom Erdélyim. „Úlohu budúcich maliarov formuloval J. Bokšay: Myslím, že povinnosťou nás umelcov je na prvom mieste vychovávať obecenstvo. Nie slovami, ale dobrým príkladom. To znamená robiť poctivé a dobré umenie, ako ho robili starí majstri... Umelec je za svoju prácu zodpovedný nielen počas svojho života, ale i v budúcnosti. Žije vo svojich prácach i po svojej smrti a jeho diela sa stanú pýchou národa“ (Prof. I. Pop, Dr. Sc., Podkarpatská Rus 2/2008). Za pomerne krátky čas si škola pod ich spoločným pedagogickým vedením získala veľký úspech a slávu aj za hranicami regiónu, keďže mnoho jej absolventov reprezentovalo profesionalitu podkarpatskej maliarskej školy aj na inej ako domácej pôde. Príchodom mladej generácie (V. Borecký, A. Kocka, Z. Šoltés, E. Kontratovič a i.) sa otvorila aj potreba vytvorenia národnej kultúrnej skupiny, čoho výsledkom bolo založenie Spolku výtvarných umelcov Podkarpatskej Rusi v roku 1931. Vedúcou osobnosťou Spolku bol J. Bokšay a jeho členmi sa stali i mnohí absolventi umeleckopriemyselnej školy v Prahe.
„...podkarpatská maliarska škola potvrdila svoju neopakovateľnosť, originalitu a profesionálna kritika uznávala jej rovnocennosť na vtedajšej bohatej, umeleckej scéne prvej československej republiky. Svoje pozície si udržala i v období vojny po oslobodení Podkarpatska Maďarskom. Autoritatívny režim M. Hortyho ponechal podkarpatským umelcom tvorivú autonómiu, i keď sám mal k nemu kritický vzťah. Smrteľnú ranu podkarpatskej maliarskej škole zasadila po vojne a anexii Podkarpatska Sovietskym zväzom tzv. metóda „socialistického realizmu“ (Prof. I. Pop, Dr. Sc., Podkarpatská Rus 2/2008). Citát „cesta do pekla je dláždená dobrými úmyslami“ (S. King) môžeme v tomto prípade použiť ako parafrázu na následky spoločenského a politického diania, ktoré dramaticky a v niektorých prípadoch i tragicky zasiahli do osobných a profesných životov nielen zakladateľov Verejnej školy kreslenia v Užhorode, ale i ich žiakov a nasledovníkov. I keď sa Jozef Bokšay ocitol z nepochopiteľných dôvodov na základe rozhodnutia sovietskych ideológov na strane „tých dobrých“, predsa pocítil aj on istý nátlak, ktorý sa celý život pokúšal kompenzovať najmä svojím umením a láskou ku krajinomaľbe.
Jozef Bokšay bol všestranným umelcom. Okrem komornej maľby sa venoval maľbe nástenných fresiek a ikonostasov pre chrámy a kaplnky na Podkarpatskej Rusi, na východnom Slovensku a v Maďarsku, ako i ilustrácii a pedagogickej činnosti (pedagóg na Škole úžitkového umenia v Užhorode, Ústave úžitkového a dekoratívneho umenia vo Ľvove).
Výtvarné dielo Jozefa Bokšaya Dedinský dvor, ktorý je predmetom nášho opisu, prvoplánovo predstavuje bežný vidiecky motív, s ktorým sa častokrát stretávame v rôznych obmenách v dielach viacerých umelcov, krajinárov. Podobne ako zachytený motív, tak aj samotný názov diela ostáva pre bežného diváka všeobecným pojmom, vizuálnou informáciou, ktorá je iba nositeľom estetického zážitku, bez hlbšieho obsahu. Pri podrobnejšej identifikácii jednotlivých detailov však predmetné dielo vychádza z prostredia anonymity, a tým nadobúda „osobnejší“ význam a získava najmä historicko-dokumentárnu hodnotu. Na základe signatúry, ktorú nám autor zanechal, môžeme bezpečne určiť lokalitu i rok vzniku diela. Azbukou napísaná skratka Vel. Lazy, odkazuje na dedinku Velyki Lazy nachádzajúcu sa cca 10 km juhovýchodne od mesta Užhorod. Dnes, bez rudimentárneho výskumu v teréne už len ťažko zistíme, či stvárnený výjav a miesto po dlhých 76 rokoch ešte vôbec existujú alebo navždy ostanú len reminiscenciou roku 1944.
Ústredným motívom priam rozprávkovo pôsobiaceho výjavu je jednoduchý murovaný dedinský domček, pokrytý slamenou strechou a priľahlý dvor s hospodárstvom, ukrytým v hlbokých tieňoch veľkých rozkošatených stromov, ktorých bujná zeleň vyvoláva pocit tajomna až dramatična, no paradoxne i dojem istej intimity. Ak popustíme uzdu fantázii, výjav môžeme chápať i ako divadelnú scénu. Javisko zapĺňa kulisa ľudovej architektúry, protagonistom je osamotená žena, sediaca na priedomí v záplave svetla, vegetácia po oboch stranách evokuje otvorenú oponu. Spoločne s výtvarným umelcom sa stávame divákmi a tichými pozorovateľmi tejto pokojnej, idylickej scény: jedného letného dňa, života jednej anonymnej ľudskej bytosti a jedného miesta pod Karpatmi, asi veľmi výnimočnej na pozadí druhej svetovej vojny. „Originalita Bokšayovej práce spočíva v jeho cite pre jemnú viacfarebnosť Zakarpatia a schopnosť vnímať a syntetizovať rad kultúrnych vplyvov, národných tradícií, zvykov a rituálov národov, ktoré na Zakarpatí žili“ (galeriekroupa.cz). Tak ako v jeho maliarskej tvorbe, tak aj v diele Dedinský dvor je evidentný kresliarsky talent autora. Kresba pastelom (z talianskeho „pastello" – pasta, cesto) in situ sa radí k náročnejším kresliarskym technikám a vyžaduje si istotu, grif i zručnosť výtvarníka, no na strane druhej mu umožňuje používať detailnejší delený rukopis aj súvislé plochy s jemnými prechodmi, ako i priamy kontakt s médiom. Špecifická farebnosť a sýtosť pastelu uplatnená v diele Dedinský dvor ešte viac zdôrazňuje bravúrny cit pre farebnosť autora, ale i jeho profesionálnosť v kresbe.
„V konečnom dôsledku Bokšayove maľby pôsobia optimisticky, až ukľudňujúcim dojmom a perfektne zvládnutý kolorit a technika námetu jasne dokazuje, že J. Bokšay je špičkovým maliarom neorealizmu“ (galeriekroupa.cz).
Text:
Mgr. A. Derfiňáková
