1923, 50 x 70 cm, značenie: Szebeni E.923, O 626
Zbierkový fond ŠG v Prešove
Foto: Stanislav Veselovsky
Koncepcia: Mgr. Alžbeta Malíková
Ernest Stenhura, akademický maliar vyškolený v Budapešti, sa v roku 1918 natrvalo usadil v rodnom Sabinove. Po rozpade monarchie sa ambície mladého talentovaného umelca rozplynuli a svoje sny o ďalšom štúdiu v Mníchove musel odložiť: „ako nejeden umelec zbavený ilúzií, i on začal napĺňať svoj osud „malého majstra“, vidieckeho umelca s ušľachtilými, no veľmi ambicióznymi predsavzatiami vytvoriť čosi trvácne, hodnotné a krásne.“ (Ridilla, 2017)
Ernest Stenhura sa narodil 12. mája 1893 v Sabinove. Svoje štúdium započal na Piaristickom gymnáziu vo svojom rodnom meste a následne, vďaka doporučeniu veľkého maliara z Jarovníc Sziney Merse Pála, sa dostal na Maďarskú vysokú školu výtvarných umení v Budapešti (1914). Počas štyroch rokov štúdia na vysokej škole navštevoval kurzy a prednášky pod vedením niekoľkých významných osobností na poli výtvarného umenia. Prvým z nich bol kurz figurálnej kresby a maľby u Károlya Ferenczyho, ktorý patril k vedúcim osobnostiam maďarského moderného maliarstva. Po nútenej polročnej prestávke, v dôsledku vypuknutia svetovej vojny, jeho štúdium pokračovalo pod vedením žánrového a krajinárskeho maliara, prešovského rodáka, Tivarda Zemplényiho. Jeho vplyv na Stenhurovu tvorbu môžeme pozorovať v žánrových scénach (Mladý robotník, Mladý žobrák, Chlapec s čakankou a pod.). V roku 1917 Zemplényi zomrel a jeho triedu prebral István Réti, ktorý zohral dôležitú úlohu v dejinách umeleckej kolónie v Baia Mare a v dejinách samotnej Vysokej školy výtvarných umení. (Bojtos, 2017) Z uvedeného prehľadu sa nám začína rysovať obraz o prvotných vplyvoch na tvorbu mladého talentovaného umelca. K uvedeným umelcom, ktorí mali vplyv na Stenhurovu tvorbu, patrili samozrejme aj iní. Z nich spomenieme Eduarda Balla, Viktora Olgyaiho a vplyv školy majstra Júliusa Benczúra.
Mladý talentovaný umelec sa aj napriek nelichotivej situácii spojenej s núteným odchodom z Budapešti neprestal venovať umeleckej tvorbe, a urobil dobre. Tvorba Ernesta Stenhuru sa začala rozvíjať v prostredí menej náročnej klientely, ale o to viac sa umelcov prejav zdokonalil v schopnosti zachytiť psychologické črty zobrazovaných ľudí z okraja spoločnosti. Figurálna tvorba Ernesta Stenhuru by sa dala rozvinúť na viacerých riadkoch, ale v našom prípade si priblížime dielo absentujúce ľudskú entitu.
Dielo Ateliér umelca z roku 1923 prítomné v zbierkovom fonde Krajskej galérie síce nie je „typickým“ zachytením ľudu, ale zachytáva pohľad do umelcovho ateliéru. Dielo zobrazuje atribúty maliara umiestnené na pracovnom stole a to paletu opretú o stenu, štetce a farby pohodené v maliarovom kufríku, nádoby s tekutinami potrebnými k práci a špachtľu. Okrem základných atribútov je v priestore pred paletou umiestnená menšia busta neznámeho muža. Môže to byť autoportrét Ernesta Stenhuru? To už necháme na divákov, či nájdu nejakú podobnosť s autoportrétom umelca. V pozadí sa nachádza torzo obrazu zachytávajúce interiér umelcovho bytu s posteľou, stoličkou, kreslom a obrazmi povešanými na stene. Ide o umelcovo dielo Byt umelca z roku 1917, ktoré je v majetku Krajského múzea v Prešove. Ako píše S. Hrivňák: „Stenhurove zátišia v sebe obsahujú okrem kvetov, ovocia aj domáce náčinie. Pracuje s ťažkými farbami, ktoré sa podieľajú na samotnej atmosfére diela.“
Priam intímne zachytenie zátišia nám ponúka priestor na interpretáciu spojenú s tzv. kabinetom umenia. Základy námetu „kabinet umenia“ siahajú do začiatku 17. storočia. Námet bol doménou antverpských maliarov a predstavoval idealizované zvečnenie kolekcií zberateľov umenia. Avšak dokumentárnu hodnotu v podobe zachytenia reálnych diel majú len niektoré, väčšinou sú priestorom pre vyjadrenie alegórie tvorby, či samotného maliarstva a niekedy sú invenciou samotného autora diela. V našom prípade Stenhura vyzdvihuje tvorbu umelca ako takého. Umelca, ktorý sa aj napriek ťažkému osudu neprestal venovať umeleckej tvorbe.
Ernest Stenhura sa bohužiaľ vo svojej umeleckej tvorbe nedostal k úplnému rozvinutiu svojho talentu. Zomrel mladý, ako 38-ročný, v momente najväčšej tvorivej aktivity. „Nestačil sa ani prepracovať k svojskému, umeleckému výrazu. Cenné na jeho tvorbe je to, že si všímal sociálne pomery najnižšie položenej vrstvy a svojou tvorbou vnášal proti jej zlému rozpoloženiu svoj protest.“ (Hrivňák, 2017)
